Vojna nemá ženskú tvár

Svetlana Alexijevič

Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov


Vojnová tematika v literatúre výrazne dominuje aj dnes. Či už ide  beletriu, alebo non-fiction, zdá sa, že knihy predostierajúce vojnové hrôzy majú stále čo svetu povedať. O to viac, ak sa vymknú bežnému stereotypu a ukážu niečo, na čo tisícky iných príbehov a reportáží po celé roky zabúdalo.

„Dva roky som premýšľala oveľa viac, ako som sa stretávala a zapisovala. Čítala som. O čom bude moja kniha? Nuž, ešte jedna kniha o vojne… Prečo? Boli už tisícky vojen – malé a veľké, známe a neznáme. A veľa sa o nich písalo. Ale… Písali muži a o mužoch – hneď to bolo vidieť. Všetko, čo vieme o vojne, poznáme z ‚mužského hlasu.‘ Všetci sme v zajatí ‚mužských‘ predstáv o vojne a ‚mužských‘ pocitov z vojny.“

Ako je zrejmé z ukážky, kniha poukazuje na fakt, že vojna preťala aj životy žien, a to nielen z dôvodu, že sa museli rozlúčiť so svojimi partnermi odchádzajúcimi na front. Len máloktorá kniha predostiera publiku skutočnosť, že aj ženské pohlavie videlo hrôzy vojny na vlastné oči, priamo v centre diania.

Svetlana Alexijevič zozbierala množstvo výpovedí žien, ktoré sa oboma nohami ocitli v strede vojnového konfliktu, či už ako vojačky, mechaničky, alebo členky zdravotníckeho personálu. Ich slová a spomienky možno označiť mnohými výrazmi – šokujúce, priame, úprimné, smutné, strašidelné a oči otvárajúce.

Hoci sú svedectvá úzko zamerané na jednu tému, a to na spomienky na priamu účasť vo vojne, ich štruktúra je obsahovo rôznorodá. Detaily zverstiev, ktoré vyvolávajú hrôzu, sú chvíľami vystriedané opismi „bežného“ života na fronte. Tieto pasáže pôsobia paradoxne – síce naoko zmierňujú drastický nádych knihy, avšak rovnako ho aj zvýrazňujú. Poukazujú na tvrdú skutočnosť transformácie ženskej duše počas vojnového obdobia. Hoci boli hodené do rozbúrených vôd a prinútené plávať, stále si v sebe zachovávali zvyšky ženskosti. Aj napriek tomu, že vojna im mnoho ženskosti nekompromisne vzala.

„Celá som od krvi. Jeden starší vojak ma chcel upokojiť, objať. Počujem, ako o mne hovorí: ,Ak nezahynie, kým sa vojna skončí, aj tak už nezažije nijakej radosti, všetko má za sebou.‘ Toľko hrôzy v takom mladom veku, hovorili. Keď ma popod pazuchy viedli do bunkra, tak som sa triasla, akoby som mala epileptický záchvat. Nevládala som stáť na nohách. Triasla som sa, akoby do mňa pustili elektrinu…“

Z pohľadu nestranného čitateľa nejde o jednoduchý kúsok. Kniha pôsobí miestami až krutým dojmom, ktorý publiku nedovoľuje preletieť veľkým počtom strán v kratšom čase aj napriek tomu, že skutočnosti ukryté v riadkoch dokážu upútať. Jednotlivé zážitky je potrebné vstrebať a vnútorne spracovať, dôsledkom čoho sa znižuje aj rýchlosť čítania. Hoci autorka podáva čitateľom nepekné obrazy, ktoré vyvolávajú zimomriavky, strach i zdesenie, predsa len je zo stránok cítiť akúsi ľudskosť.

Aj tento postoj odlišuje knihu od iných reportážnych titulov. Reportážna literatúra je síce známa tým, že poskytuje zväčša zarážajúce a mrazivé pohľady na konkrétne témy, no mnohokrát v nej chýba cit, ktorého absenciu publikum podvedome vníma. Reportáže tak väčšinou pôsobia stroho a vecne, no Vojna nemá ženskú tvár obsiahla nielen fakty, ale prináša aj presvedčivú ľudskosť a emócie.

Titul Vojna nemá ženská tvár by sa mal objaviť v každej knižnici bez ohľadu na súčasné čitateľské preferencie jej majiteľa. Kniha vyniká aj v oblasti dokumentárnej literatúry, a to nielen svojím obsahom, teda motívom, ale i spracovaním. So skutočnosťami v nej je potrebné narábať, kniha určite nepredstavuje titul, ktorý by dovolil voľný chod myšlienkam. Čitateľa núti prežívať, premýšľať a hľadať odpovede na viacero otázok, i keď väčšinu z nich už s najväčšou pravdepodobnosťou nie je možné nájsť. Svetlana Alexijevič vďaka množstvu výpovedí neznámych žien (a predsa hrdiniek) ukázala niečo, na čo sa dlhé roky zabúdalo – vojna sa pozrela aj do ženských tvárí.

Recenzent: Martina Melišková

PlusyPlusy a charakteristické črty

– súbor množstva výpovedí a spomienok

– zarážajúce a zimomriavky vyvolávajúce momenty

– aj napriek drastickosti kniha pôsobí ľudsky

– publikácia zachytáva široké spektrum emócií

– vojnový motív spracovaný do novej podoby

Pre koho ánoPre koho áno

– pre mužov aj pre ženy

– aj pre mladšie ročníky, ktoré sa o vojne doposiaľ dozvedajú len z učebníc

– pre čitateľov, ktorí obľubujú hodnotnú literatúru nútiacu človeka premýšľať

Pre koho niePre koho nie

– pre nesmierne slabé žalúdky, ktoré nestrpia pohľad na násilie

 

Dodatočné informácie:

Vydavateľstvo: Absynt

Preklad: Marek Chovanec, Ondrej Marušiak

Edícia: Prekliati reportéri

Recenzent knihu čítal: 09hod 15min

Počet strán: 360

 

Sú tajomstvá, ktoré by sme najradšej zmazali z mysle. Čítaj viac
Pýta si talent svoju daň? Čítaj viac
Zbierka príbehov, v ktorej sa nájde každý z nás. Minimálne raz. Čítaj viac
Ikonický démon súčasnej politiky alebo zbytočné zastrašovanie? Čítaj viac
Naozaj reportáž zachytáva minulosť? Čítaj viac
Podobizeň kontroverznej postavičky, ktorá vstúpila do dejín. Čítaj viac
Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip