Sirota X

Gregg Hurwitz

Bestseller, ktorý je pre preložený do viac ako 21 jazykov.


Evan Smoak, tajuplný pán Nikto, sirota bez minulosti, sa stáva hrdinom.sirotax_titulka Za sebou má drsné detstvo v utajovanom vládnom programe SIROTA, v ktorom sa z opustených detí stávajú profesionálni zabijaci.
Po náhlom ukončení programu sa mu podarí zmiznúť bez stopy a začína žiť nový život pod krycím menom pán Nikto. Jeho poslaním sa stáva ochrana tých, ktorí sa ocitnú v najvážnejších problémoch a zúfalo potrebujú jeho pomoc.
Netrvá dlho a Evana začína dobiehať jeho minulosť, a to práve vo chvíli, keď ho o pomoc požiada tajomná gamblerka Katrin. V najzložitejšej chvíli sa však ocitá v situácii, keď prestáva byť strelcom a stáva sa cieľom, pretože ho prenasleduje niekto, kto nielenže pozná program Sirota, ale aj totožnosť Siroty X, a je pripravený zabiť ho.
Postupne sa tak roztáča kolotoč plný napätia, zrady, dlho utajovaných tajomstiev, ale aj lásky a vášne v najnapínavejšom trileri súčasnosti.

Taký chytľavý a dynamický triler som nečítala už veľmi dávno. Poriadne sa pripútajte, lebo Gregg Hurwitz vás vezme na krkolomnú jazdu, na ktorú tak skoro nezabudnete.
– Tess Gerritsenová

Úryvok

Zodvihol telefón a ozval sa tak ako vždy. „Potrebujete moju pomoc?“
Hlas sa ozval po takmer nezreteľnom oneskorení. „Ste… chcem povedať, je to vtip?“
„Nie.“
„Počkajte. Len… počkajte.“ Mladá žena, pred dvadsiatkou. Hispánsky prízvuk, možno salvádorský. „Ste skutočný? Myslela som, že ste ako… ako nejaká mestská legenda. Mýtus.“
„Som.“
Čakal. Počul dýchanie, rýchlejšie než obyčajne. To bolo bežné.
„Pozrite, mám problém. Nemám čas pofľakovať sa tu, keď… keď…“ Potlačený vzlyk. „Neviem, čo mám robiť.“
„Ako sa voláte?“
„Morena Aguilarová.“
„Odkiaľ máte toto číslo?“
„Dal mi ho jeden černoch.“
„Opíšte ho.“
Prvé Prikázanie: Nič nepredpokladaj.
„Mal bradu, celú ostrapkanú, miestami sivú. A  mal zlomenú ruku. Zavesenú v popruhu.“
Clarence John-Baptiste. Drogový gang minulú jeseň obsadil jeho dom v Chatsworte a držal ho s jeho dcérou ako rukojemníkov. Ku Clarencovi a jeho dcére sa nesprávali nežne.
„Kde bývate?“
Dala mu adresu na Boyle Heights, na východe Las Vegas, v blokoch pod Los Angeles River. Teritórium Lil East Side.
„Kedy sa stretneme?“ opýtal sa Evan.
„Nemôžem… Ja neviem.“
Znovu čakal.
„Zajtra,“ povedala. „Zajtra napoludnie?“
„Kde sa so mnou môžete stretnúť?“
„Nemám auto.“
„Je bezpečné stretnúť sa vo vašom byte?“ opýtal sa.
„Napoludnie áno, je.“
27
„Tak napoludnie.“
Poludnie mu vyhovovalo. Potreboval tri hodiny na rýchly prieskum okolitých blokov, uzavretie domu, skontrolovanie digitálnych vysielačov a známok po explozívnych materiáloch. Ak musel ísť do pasce, pôjde do nej podľa vlastných podmienok.
Deviate Prikázanie: Vždy hraj ofenzívu.
Neskôr vo svojom Trezore popíjal Evan čerstvý harmančekový čaj a prehnal meno Moreny Aguilarovej cez všetky databázy. Okrem informácií rozviedky o najhorších teroristoch sú policajné databázy vcelku pripojené k internetu. Drvivá väčšina kriminálnych a občianskych záznamov sa dá získať z každého hliadkového vozu miestnej polície s akýmkoľvek mobilným terminálom. Patrí medzi ne aj laptop Panasonic Toughbook napojený na palubnú dosku bežného hliadkového vozidla LAPD. Každý z týchto laptopov komunikuje priamo s CLERS, CLETS, NCIC, CODIS a doslova stovkami ostatných štátnych a federálnych databáz.
Keď sa dostanete do palubnej dosky jediného hliadkového vozu, dostanete sa k riadiacemu panelu samotného Veľkého brata. Evan nebol ani pri najbujnejšej predstavivosti majstrom hackerom, ale spravil si výlet bez dozoru do niekoľkých hliadkových vozidiel a nahral do ich laptopov reverzný SSH kód, čím si nechal otvorené virtuálne zadné vrátka.
Teraz pohodlne usadený vo svojej tajnej miestnosti brázdil podľa svojej ľubovôle po informačnej superdiaľnici, získaval podrobnosti o zajtrajšej misii a dopíjal zvyšok svojho voňavého čaju.
Počas uplynulých štyridsať päť minút sedela Morena Aguilarová na prevrátenom odpadkovom koši na verande svojho polorozpadnutého radového domu s rukami zakliesnenými pod stehnami, takže jej útle lakte trčali do strán. Bosými nohami nervózne búchala o štiepiace sa drevo a kolenami jej šklbalo. Tmavé vlasy mala stiahnuté dozadu tak pevne, že presne kopírovali jej lebku, a  smerom od gumičky sa jej spúšťali kučeravé a  strapaté dole.
Prelietavý pohľad, sklonená hlava, náznak potu trblietajúceho sa na spánkoch.
Vystrašená.
Evan parkoval za križovatkou vedľa hrdzavejúcej kopy opusteného auta. Znovu skúmal ulicu cez odmontovanú optiku pušky.
Na páse mŕtvej trávy v záhrade pred domom, stojacim oproti tomu Moreninmu, sa objavila veľmi mladá matka, tiež hispánskeho pôvodu, s dieťaťom v plienkach pod pazuchou. Položila ho na zem, aby sa hralo v hliníkovej tácke na pečenie moriakov, ktorá bola naplnená pieskom. Zdalo sa, že dieťa je miešancom – zelené oči zvýrazňovali jeho karamelovú pokožku. Keď sa začalo hrabať v provizórnom pieskovisku, matka si zapálila červenú Marlborku, vyfúkla smerom k nebu oblak dymu a poškrabala si materské znamienko pripomínajúce jahodu na spodnej časti ruky. Nemohla mať viac ako osemnásť, ale tvárila sa pochmúrne. Mobilný telefón jej vydúval zadné vrecko. Ďalšia mladá mamička dotlačila detský kočiar na mŕtvu trávu vedľa prvej matky. Tá vytiahla cigaretu z balíčka a podávala ju druhej žene. Nerozprávali sa. Len stáli bok po boku, fajčili a sledovali ulicu. Dve mladé ženy, ktoré nemali nič iné na práci.
Keď sa Evan ubezpečil o  tom, že sú neškodné, sklonil optiku pušky, vzal do ruky čierny kovový kufrík a vyšiel z auta.
Keď sa priblížil, Morena si ho všimla a vstala, zvierajúc jednou rukou svoj biceps. Vošiel na jej verandu. Roky zanechali hlboké stopy na jej tvári, pekné hnedé oči vyžarovali tvrdosť a dopĺňali ich vrásky stresu. Vo vzduchu sa vznášal silný pach spreja na vlasy.
„Som podomový predajca reverzných hypoték,“ povedal.
„Nemáš záujem. Zakrúť hlavou.“
Urobila to.
„Prejdem okolo domu a vojdem zozadu cez dvor. Zadný vchod je odomknutý, prosím, nezamykaj ho. Teraz sa tvár rozčúlene a vojdi dnu.“
Tresla za sebou sieťovými dverami a  Evan zostúpil z  verandy a šiel ďalej po ulici.

O desať minút neskôr sedeli oproti sebe na dotrhaných záhradných stoličkách v maličkej obývačke jej domu. Evan bol obrátený smerom k  zamastenému oknu na priečelí. Na kávovom stolčeku pred ním bol položený jeho zamknutý čierny kufrík. Keby sa kombinácia zadala nesprávne, vypustil by osemsto voltov elektriny.
Mal zabudovaný hlasom aktivovateľný mikrofón, maličký objektív a širokopásmovú rušičku vysokého napätia, ktorá mohla zneškodniť všetky prieskumné zariadenia.
A obsahoval papiere.
Dusný vzduch páchol vtákmi. Otrhaný papagáj šuchotal v klietke v  susediacej štvorcovej spálni. Otvorenými dverami bolo vidieť na podlahe dva matrace, šatník, popraskané zrkadlo a otlčené puzdro na trúbku opreté o dávno nepoužívané akvárium.
„Mrkvu, prosím!“ povedal papagáj. „Prosím! Prosím, nie!“
Cez Morenino plece mal Evan dobrý výhľad na ulicu. Obe mladé mamičky stále potichu fajčili na protiľahlom dvore. Plač dieťaťa bolo počuť až sem, ale žiadna z matiek sa nemala k tomu, aby ho utíšila.
Evan sa zavrtel na stoličke a pri tomto pohybe sa Morena vystrela ako struna. Pot vytváral škvrny na jej košeli, ktorú mala zapnutú až po krk a zdobila ju etiketa Benny’s Burgers s odlupujúcou sa visačkou. Kŕčovito zvierala látku svojich polyesterových nohavíc.
„Si nervózna,“ povedal. „Že som tu.“
Úsečne prikývla a ihneď vyzerala znovu ako dieťa.
„Vieš narábať so zbraňou?“
Odmlka trvala tak dlho, až si Evan nebol istý, či dostane odpoveď.
„Párkrát som strieľala,“ povedala nakoniec a Evan jasne videl,že klame.
Na čele sa jej zjavila kvapka potu. Jej vytrhané obočie sa klenulo vysoko nad očami a prázdna dierka po piercingu jej zdobila nos.
Vytiahol pištoľ z  bedrového puzdra, otočil ju pažbou napred a podal ju Morene. Tá len nemo zízala na pištoľ v jeho dlani.
Nadštandardný variant Wilson Combat 1911 bol vyrobený na zákazku podľa Evanových špecifi kácií. Poloautomatická pištoľ s ôsmimi nábojmi v nerezovom zásobníku a jedným v nábojovej komore. Predĺžená hlaveň s upraveným systémom podávania nábojov a vybavená závitom na tlmič. Cieľnik so štvorcovým výrezom bol umiestnený vyššie, aby ho neblokoval prípadný tlmič. Obojručná poistka, pretože Evan bol ľavák. Zadná poistka pažby, aby pištoľ nemohla vystreliť, keď sa nedrží v  ruke. Agresívne kockovaná predná časť pažby, osem línií na centimeter a špeciálna rukoväť Simonich, aby mu pištoľ po výstrele zostala pevne v ruke. Zvýšený ryhovaný vonkajší kohútik, aby sa predišlo poraneniu ruky pri výstrele. Matná čierna, aby pištoľ zmizla v tme a neleskla sa.
Znovu jej pokynul, aby si vzala pištoľ. „Len kým sa porozprávame.
Aby si nemusela byť nervózna.“
Opatrne ju vzala z jeho ruky a položila na vankúš vedľa seba. Keď vydýchla, plecia jej trochu poklesli.
„Ja… Mne už na sebe samej nezáleží. Ide o ňu. Mi hermanita – moja sestrička Carmen. Ja som všetko pokašľala už od začiatku.
Ale toto decko? V živote nespravilo nič zlé. Teraz je v škole. A je v nej dobrá. Teraz mala jedenásť.“
Evan vrhol pohľad na otlčené puzdro na trúbku v spálni a potom sa pohľadom vrátil k Morene. „Koľko máš rokov?“
„Sedemnásť.“ Zhlboka sa nadýchla. Ďalšia dlhá pauza. Zdalo sa, že si neuvedomuje, ako dlho mlčí. Nebola namrzená, len utiahnutá do seba.
„Môj otec od nás odišiel, keď som bola malá. Mi mamá zistila, že pred pár rokmi zomrel. Ona… ehm, zomrela minulý rok. Mala rakovinu vaječníkov. A potom prišiel on. Začal platiť nájomné za dom. Dovolil nám tu zostať.“
Na druhej strane ulice dieťa ustavične revalo. Jedna z matiek sa načiahla za kočíkom a tlačila ho dopredu a dozadu, aby ho utíšila.
„Mrkvu, prosím!“ škrekotal papagáj zo spálne za ním. „Prosím! Prosím, nie!“ Evan presunul pozornosť na Morenu. Nechcel jej
31 klásť žiadne otázky. Chcel jej nechať priestor, aby mu ten príbeh porozprávala svojím spôsobom.
Vytiahla mobilný telefón z priliehavého vrecka svojich nohavíc.
„Dal mi toto. Aby mi mohol písať vždy, keď chce. Som k dispozícii, jasné? Ale to nevadí. Využíva len mňa. Teda až doteraz. Moja sestra dospieva. Už jej dochádza čas. Povedal, že ,dozrieva‘.“ Pri tých slovách Morena pokrčila hornú peru. „Už to aj chcel, s ňou, minulú noc. Ja… ja som odviedla jeho pozornosť. Tak ako to ja viem. Ale povedal, že najbližšie… najbližšie…“ Zahryzla si do pery, aby sa jej prestala triasť. „Vy to nechápete.“
„Pomôž mi pochopiť to.“
Len zatriasla hlavou. Pred domom ohlásila plechová rapová hudba približujúce sa auto. Nejaký chlapík sedel v otvorenom zadnom kufri auta a držal širokouhlý televízor na mieste, zatiaľ čo ten druhý šoféroval. Auto zmizlo z dohľadu, ale trvalo o niečo dlhšie, kým sa vytratila aj hudba.
„Máš kam ísť?“ opýtal sa Evan.
„K mojej tete. Je vo Vegas. Ale to je jedno.“
„Prečo je to jedno?“
Morena sa naklonila dopredu a v očiach jej zrazu horel divoký oheň. „Vy to nechápete. Povedal, že keď ju vezmem preč, nájde nás.
Už majú svoje databázy. Vie nájsť hocikoho. Hocikde.“ A hneď na to jej hnev zmizol. Zovrela ruku v päsť a pritisla ju na trasúce sa pery. „Zavolať vám bolo hlúpe. Len nikomu nič nepovedzte. Niečo vymyslím. Ako vždy. Pozrite, musím do práce.“
Vedel, že jej zmena sa začína až o dve hodiny a že stánok s hamburgermi, kde pracovala, je vzdialený len sedem minút chôdze.
Zostal sedieť a ona nespravila žiaden pohyb smerom k východu.
Mierne sa kývala dopredu a  dozadu. „Ja len nechcem…“
Zažmurkala a po jej hladkých lícach sa spustili slzy. „Ja len nechcem, aby bola úplne zlomená ako ja.“
Dvihla ruku, aby si utrela líca, a on na vnútornej strane jej predlaktia uvidel niečo, čo pripomínalo zväčšené znamienko po očkovaní.
Ale nemohlo ním byť, nie v jej veku.
Bola to značka.
Evanov pohľad sa obrátil k mladým matkám na druhej strane ulice. Tá prvá si priložila cigaretu k ústam a teraz mu došlo, že jahodové materské znamienko vôbec nie je materským znamienkom. Prešiel pohľadom k ruke druhej ženy, ktorá tlačila kočík dopredu a dozadu. A naozaj, podobný gaštanovočervený fľak hyzdil jej kožu na tom istom mieste.
Morena si všimla, že sa znova sústredil na ňu, a rýchlo položila ruku naspäť, čím zakryla značku. Ale nie predtým, ako zaregistroval vypálený kruh. Veľkosti náboja kalibru .40. Napríklad takého, aký používa Glock 22, štandardná výbava losangelskej polície.
V hlave si prehral Morenine slová: Vie nájsť hocikoho. Hocikde.
Absolútne zneužívanie moci. Ľudské otroctvo priamo tu, celkom otvorene. Aj tie dievčatá na druhej strane ulice mali pri sebe mobilné telefóny. A bábätká. Teraz už chápal temnotu v ich tvári, beznádejnú rezignáciu.
Morena sa zodvihla na odchod. Vyhladila si prednú časť pracovnej košele a potom zaklonila hlavu, aby sa jej nespustili slzy.
„Ďakujem, že ste prišli a tak,“ povedala, „ale nechápete to.“
„Už áno,“ povedal Evan.
Uprene sa naňho zahľadela.
„Celá ulica?“ opýtal sa.
Zviezla sa späť na stoličku. „Celá štvrť.“ Hlas sa jej zlomil. „Ja lennechcem, aby dostal moju malú sestru.“
Evan povedal: „S tým si už nemusíš robiť starosti.“

 

Dodatočné informácie:

Vydavateľstvo: Motýľ

Preklad: Michal Zidor

Počet strán: 360

 

 

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip