Ružena Scherhauferová

„Na knihy som veľmi háklivá.“


12487275_563182173830055_3337564903351957617_oRuženka, kedy vás to začalo ťahať k písaniu?

Väčšina autorov začínala písať ešte v škole a to je aj môj prípad. Nemala som príliš veselé detstvo, a tak som snívala… Nereálne, a dnes viem, že to boli nesplniteľné a zbytočné sny, ale aspoň ma na chvíľu odpútali od mojich smutných myšlienok a cítila som sa šťastná. Realizovala som sa ešte na strednej škole v školskom časopise, potom prišlo štúdium a iné povinnosti a na písanie som zabudla.

Bolo ťažké odhodlať sa k tomuto kroku – zhmotniť svoje myšlienky do knižného diela? Alebo patríte medzi ľudí, ktorí okamžite plnia svoje sny?

Keď je človek mladší, sníva viac a ako som už spomínala – často nereálne. Ale to k mladosti patrí. Tak ako k nej patrí aj prvá láska a sklamania, víťazstvá a prehry… Tou jeho časťou sme si prešli aj my. No vekom človek zmúdrie, naberie skúsenosti, prechádza zložitým vývinom svojej osobnosti, učí sa na vlastných chybách, kým si uvedomí, pokiaľ až siahajú jeho možnosti a čo mu je vlastne dané do vienka. Ja som sa dlho hľadala, nemala som až takú dôveru vo svoje schopnosti a chýbalo mi práve to zdravé sebavedomie, ktoré je také dôležité pre život. Začala som písať v zrelom veku – a zrazu som zistila, že si vlastne plním svoje sny, ktoré som mala skryté niekde v hĺbke duše, a že ma takáto činnosť napĺňa. Neľutujem, že som nezačala skôr. Boli iné okolnosti, iné povinnosti, nebol ten pravý čas. Teraz konečne nastal a ja som si splnila niečo, o čom som až tak nesnívala a pokladala to za nemožné.

Čo je podľa vás na písaní románov najťažšie? Je to sebadisciplína, správna a výstižná formulácia myšlienok do písomnej podoby alebo samotné vymyslenie zaujímavej zápletky?

Nepremýšľam nad tým, čo budem písať. Nemusím. Oslovuje ma sám život a oslovuje ma rozprávanie ľudí. Som vynikajúcou poslucháčkou a rada si vypočujem niečí príbeh. Ľudia majú tendenciu podeliť sa so svojím trápením, potrebujú povzbudenie, súhlas, súcit, odobrenie ich konania. Ale impulz, že práve tento príbeh je zaujímavý, že stojí za spracovanie, prichádza vždy po dvoch, troch dňoch, keď mi neschádza z hlavy a zrazu intenzívne premýšľam a kombinujem dejovú líniu, ktorá zaručí, že môjho reálneho hrdinu, s ktorým sa stretávam a priatelím, v príbehu nikto nespozná. Ak ma pochytí takéto nadšenie a eufória (je to často aj niekoľko bezsenných nocí), hodím si do počítača akúsi približnú osnovu, ktorú časom aj mením… Vtedy mám hlavu plnú nových knižných postáv, cítim, že som psychológom, ktorý predvída ich konanie a správanie, manipuluje nimi, pretvára ich a vdychuje im svoju predstavu. Mám tzv. tvorivú horúčku a vyslovene sa teším na prácu, ktorá ma čaká. Je to sebadisciplína, až týranie seba samej. Úmorné hodiny pri počítači súvisia aj s boľavou chrbticou, unavenými očami a úpenlivým premýšľaním. Nie vždy sa dá totiž plynule písať, občas múza nekope… Ale neviem prestať, pretože príbeh ma načisto pohltí a ponáram sa hlboko do svojich myšlienok (najviac dobrých nápadov prichádza, keď zaspávam). Opätovne sa k napísanému vraciam, čistím text a vylepšujem ho, niekedy fantáziou oživujem dej (stáva sa, že v noci vstanem a zapisujem si nápady, alebo píšem).

Ste autorkou siedmich kníh (Odhalené tajomstvo – pod pseudonymom Paulína Dudášová Svodovská, Už viem, že chcem teba, Emine slzy, Predajná láska, Život sa nás nepýtal, Šťastie si ťa nájde a Prekliata). Ktorá z týchto kníh sa písala najťažšie, ktorá najľahšie a prečo?

To si veľmi nespomínam, ktorá kniha sa písala ťažšie a ktorá ľahšie. Ak sa autor rozhodne danú tému spracovať, venuje sa každej rovnako a nepremýšľa nad tým, či je písanie komplikovanejšie alebo téma ťažšie spracovateľná. V tej eufórii, ktorá ho drží niekoľko mesiacov, niekedy aj rok (nedá sa písať stále a ja si pre iné povinnosti musím dopriať prestávku), si to neuvedomuje.

Vaša posledná kniha s názvom Prekliata vyšla len nedávno. Zachytáva dramatickú, priam zimomravú tému a musím povedať, že mňa tento titul príjemne prekvapil. Skvelý jazykový prejav, premyslená zápletka… Ako by ste Prekliatu svojim čitateľom opísali vy?

Poznáte nepríjemnú susedku či suseda, pred ktorými sa máte na pozore, a ak nemusíte, radšej sa im vyhýbate…? Nikdy nevieme, kto ako premýšľa a čo zlé sa mu preháňa hlavou. Mozog človeka je zložitý a ľahko zraniteľný, vie vyprodukovať nielen geniálne myšlienky, ale aj choré, až nebezpečné, ak trpí nejakou psychickou poruchou. Takže pokojne môže vzniknúť takýto príbeh, ktorý som si vykombinovala, aj v skutočnom živote.

Je teda Prekliata, i keď možno len nepatrne, inšpirovaná skutočnosťou? Na základe čoho vznikli napríklad postavy Aniny, Gabriela a Melisy? Patria tieto charaktery len do knižného sveta alebo ste si nejakú ich povahovú črtu prepožičali od reálne žijúceho človeka?

Prekliata je kniha, ktorá vznikla na základe viacerých udalostí, o ktorých som počula, stali sa v mojej blízkosti, poznám niekoľko ľudí, ktorí nie sú až takí príjemní a obľúbení okolím, a preto som sa rozhodla, že skúsim napísať niečo dramatické a napínavejšie ako doteraz. Gabriel a Melisa mi učarovali už pri písaní knihy tým, že si kúpili prekrásnu vilu s obrovským pozemkom (po takom niečom som vždy túžila a túžim). Záhrada, kvety, kríky a blízky les, čarovné ticho, nespútaná romantika… hm, také niečo hádam ani neexistuje, a tak som ju narušila prítomnosťou zvláštnej Aniny, ktorá prežila v živote určitú traumu a tá ju poznačila.

Keď som už spomínala ten výborný písomný prejav, musím sa spýtať i nasledovné – máte za sebou štúdium slovenčiny, prípadne kurz tvorivého písania?

Slovenčina bola moja obľúbená a dlhé roky som ju učila na základnej škole ako hlavný predmet. Venovala som sa aj recitátorom a tým, ktorí písali krátke literárne útvary. A možno to, že sme dôkladne pracovali s textami, učila som ich ako písať, aké literárne výrazové prostriedky používať, ako obohatiť text a využiť čo najbohatšiu slovnú zásobu – slovenčina má neuveriteľné množstvo synoným, zvukomalebných a knižných výrazov – nechtiac pomohlo aj mne. Pamätám si, že rok čo rok som viedla literárno-dramatický krúžok a nacvičovala s deťmi divadlo. A vystupovali sme… Ozaj, spomínam si, že divadelnú hru som si vždy napísala ja. Deti boli samy sebou, nemuseli sa na nič hrať a išlo im to báječne.

Plánujete v písaní pokračovať? Ak áno, viete, aký námet by nová kniha zachytávala?

Námetov je veľa. Treba si len vybrať tému a popremýšľať nad jej spracovaním. Na jar v kúpeľoch ma oslovil príbeh jednej ženy, ktorej muž podľahol gamblerstvu. Pre mňa to bola prvá skúsenosť s tým, ako úraduje táto droga a čo dokáže urobiť so životom človeka a jeho rodiny. Na škole som predtým učila aj etiku a v osnovách sme mali množstvo tém o drogovej závislosti a k tomu patrili nespočetné stretnutia s mladými ľuďmi, ktorí sa z niektorej zo závislostí (ako drogy, alkohol, fajčenie, automaty) dostali. Ale tie iné, tiež negatívne závislosti, sme spomínali len okrajovo. A zrazu sa mi naskytla možnosť vypočuť si pravdivé rozprávanie ženy, ktorá si prešla nepekným obdobím, keď sa jej muž zmenil na priam nebezpečného a ohrozoval ju aj ich spoločný majetok… Spolupracujem s ňou, telefonujeme si, chcem, aby bol príbeh čo najautentickejší a čitateľa zaujal. Blížim sa práve k tretej tretine mojej knihy, kde napätie graduje, a tak si dávam záležať… Chcem verne zobraziť pocity trpiacej a bezmocnej ženy, ktorej sa zrazu rozsypal život na márne kúsky.

Aké tituly by sme našli vo vašej knižnici? Preferujete jeden žáner alebo sa snažíte o široký literárny rozhľad?

V mojej knižnici mám množstvo titulov. Voľakedy som brala všetko, čo mi prišlo pod ruku, a nevyberala som si žáner. Priam som hltala každú stránku knihy, šťastná, že mám možnosť čítať. Dnes preferujem knihy slovenských autoriek a autorov, no nepohrdnem ani svetovými bestsellermi či detektívkami (teraz dominujú tie severské), hoci niekedy ma nezaujmú až tak, ako ich vykresľuje reklama… A občas siahnem i po psychológii. Je pre mňa dôležité poznať zložitosť ľudského myslenia a konania. Čítam ich kvôli sebe, ale aj kvôli písaniu. Mimochodom, som na knihy veľmi háklivá. Rada ich požičiavam, ale nesmierne sa hnevám, ak mi ich niekto poškodí. Pre mňa majú veľký význam.

Máte spisovateľský vzor?

V začiatkoch mojej tvorby som sa chcela podobať tým autorom, ktorí píšu ľahkým, nadneseným a pohodovým štýlom plným hovorových slov, slangov a žargónov. Akože svet je gombička a je nám fajn, to sa nám páči a je nám na svete dobre… Snažila som sa používať dialógy, ktoré sú trefné, hrdinovia kníh sa nimi triafajú ako pingpongovou loptičkou – no v skutočnosti o ničom nevypovedajú. Ale pochopila som, že v živote to tak nefunguje a ani nikdy nebude… Možno navonok pôsobím dojmom veselej a bezstarostnej povahy, no vo svojom vnútri som veľmi vážna a s vážnosťou beriem aj písanie. Pokladám ho za poslanie a podľa mňa text má byť vzorom pre čitateľa, má mať hĺbku, šírku, rozsah – myslím tým dopad na ľudí, pre ktorých je napísaný. Literatúre sa nie nadarmo hovorilo „krásna“, a to nepochybne predstavuje i kvalita obsahu a predovšetkým čistá a pekná slovenčina, ktorú si naše diela zaslúžia. Nemám spisovateľský vzor, chcem byť sama sebou a píšem tak, ako viem, ako to cítim, a tak, aby sa moje diela dobre čítali a zanechali v čítajúcom hlboké dojmy a možno aj zamyslenie sa nad životom.

Vedeli by ste definovať dobrú/kvalitnú/zaujímavú knihu? Aké prvky by mal príbeh mať, aby ste ho označili ako výborne napísaný?

Dobre spracovaný príbeh? Vhodne zvolený štýl písania autora, gradovanie deja, jeho výstavba, napätie, dôkladné analyzovanie charakterov postáv, primerané opisy, kultúra jazykového prejavu, vhodné výrazové prostriedky a hlavne dokonalá znalosť prostredia, ktoré autor opisuje (takéto knihy majú väčšinou zahraniční autori, ktorí dostávajú viacej priestoru na vyjadrenie základných myšlienok príbehu, čím sa zvyšuje kvalita knihy či románu). U nás autor väčšinou príbeh rozohrá na 200, niekedy na 300 stranách.

Každá skutočnosť má i druhú stranu… Vie vás niečo od čítania doslova odradiť? Aké sú podľa vás najčastejšie nedopatrenia, ktorých sa autori dopúšťajú?

Niekedy mi akosi nevyhovuje štýl, akým autor píše. Mám úctu ku každému z nich, pretože viem, čo obnáša vytvoriť akékoľvek dielo. I keď sa mi stalo, že som knihu prečítala s veľkým sebazaprením a až do konca ma nechytila, alebo som ju nakoniec odložila nedočítanú, nikdy som na autora nenadávala a nekritizovala ho. Rozhodne si aj táto kniha našla svojich čitateľov a zaslúžila si obdiv už len za iný štýl napísania a za výnimočnosť poňatia príbehu, ktorému som možno neporozumela ja. Veď koľko ľudí, toľko chutí. A možno to je na literatúre dobré a jedinečné, predsa ani obrazy či piesne nie sú rovnaké… Každý z nás si môže nájsť na trhu to, čo mu je po chuti.

A hneď sa dostávame k ďalšej otázke, ktorej odpoveď ste už svojím spôsobom povedali… Existuje teda vyslovene zlá kniha? Alebo má naozaj každá kniha svojho čitateľa?

Určite sa vie každá kniha presadiť. Život a veci okolo nás nie sú rovnaké. Sú čiernobiele a farebné, menšie i väčšie, modernejšie i jednoduchšie, niekedy pripomínajú módny trend. Aj knihy sú v podstate našou súčasťou a môžeme si vyberať. Preto je dôležitá rôznorodosť žánrov, štýlov písania, rôzne poňatie príbehu, hrdinov, množstvo titulov a možno aj anotácia, krátka ukážka či zaujímavá obálka, ktoré nás nalákajú. A ak sa mi štýl autora alebo obsah knihy nepáči, prosím, čaká na mňa ďalšia stovka ponúk (v kníhkupectvách, knižniciach), a možnosť čítať inú, možno takú, ktorá ma chytí, o niečo obohatí… Nebudem predsa hanobiť konkrétneho autora.

Vedeli by ste zadefinovať aj cieľovú skupinu svojich kníh?

Moje knihy majú široký vekový záber. Pokojne ich môžu čítať čitateľky a čitatelia už po dvadsiatke a vyššie. Mám pomerne veľa kladných ohlasov z besied a k tomu poďakovaní, že nezabúdam ani na život žien po päťdesiatke, ktorý je rovnako bohatý a plnohodnotný ako u tých mladších. A vzhľadom na zrelosť veku je často zaujímavejší rozumným pohľadom na problémy rodiny a ich riešenie s určitým racionálnym nadhľadom.

Poskytli by ste nám niekoľko knižných tipov, ktoré bez ohľadu na cieľovku určite stoja za prečítanie?

Rada sa vraciam k románom Ladislava Balleka AgátyPomocník. Vo svojej knižnici si opatrujem trilógiu od L.G. Gibbona Škótska sága. Škoda, že som niekomu požičala knihu od Irvinga Stona Smäd po živote, ktorá sa mi už nevrátila späť. Rada by som si autobiografiu o Vincentovi van Goghovi znova prečítala. Je to niečo prekrásne a zároveň smutné. A milujem Annu zo Zeleného domu. V posledných rokoch pozerám už len film a idem si od začiatku až do konca vyplakať oči. Akoby som videla v jej detstve seba… Je to jedinečný film. Asi ho pozerám preto, aby som dala priechod mojím citom… neviem. Ale kníh, ktoré mi učarili, je nekonečné množstvo a nie je možné ich všetky vymenovať.

Čítali ste počas školy povinnú literatúru? Zarezonovali vám v pamäti isté tituly, ku ktorým ste sa neskôr v dospelosti vrátili?

Rozhodne to bola literatúra z toho obdobia a mala som veľmi rada knihy od Hany Zelinovej, no v pamäti mi utkveli hlavne psychologické romány od ruských autorov, ktorých už dnes mladí ľudia ledva poznajú. Diela Anna Karenina, Čerešňový sad, Tri sestry, Osud človeka… veľmi silné až výnimočné knihy s hlbokými, filozofickými myšlienkami. A potajme som si prečítala Doktora Živaga, ktorý bol vtedy zakázaný… (hoci taká mladá som mu celkom nerozumela).

Poďme sa pozrieť aj na recenzie a recenzentov. Aká by mala byť dobrá/kvalitná/pre čitateľa prínosná recenzia?

Kvalitná a prínosná recenzia? Ak je recenzií viac a zhodujú sa v rovnakom pohľade na dielo, no dajme tomu aj v podobnej kritike, pomáhajú autorovi zamyslieť sa nad tým, čo sa čitateľom páčilo, čo ich oslovilo, ale na druhej strane mu recenziami naznačujú, v čom by sa mal zlepšiť. Ale podľa mňa je to vždy aj určitý druh propagácie.

Akých sa chýb sa recenzenti dopúšťajú najčastejšie?

Možno niekedy príliš knihu nadhodnotia a čitateľ nemusí byť po jej prečítaní spokojný.

Sledujete i recenzie na svoje knihy? Boli ste doteraz s názormi čitateľov spokojná?

Priznám sa, že zatiaľ som bola s recenziami spokojná, i keď ma občas zabolí, že v recenzii s jednou či dvoma hviezdičkami cítim z čitateľa voči mne až agresivitu a nenávisť. Keby mohol, tak ma tými „zlými“ slovami bije… Mám taký pocit, akoby knihu vôbec neprečítal alebo nedočítal, len chce ublížiť, pretože k hlavnej zápletke a obsahu sa nevyjadruje. Ale cez to sa autor musí vedieť preniesť… Čo je niekedy ťažké.

Je podľa vás možné, aby bola recenzia aspoň trochu objektívna?

Keby sa väčšina recenzentov nesnažila písať čo najviac objektívne, nemohli by ich písať (myslím tú väčšinu čitateľov, ktorí sú úprimní a napíšu to, čo cítia, bez toho, aby ubližovali).

Kúpili by ste si knihu na základe pozitívnej recenzie, v ktorej recenzent presne zadefinoval príčinu svojho nadšenia?

Ale áno, pokojne by som si knihu kúpila, hoci som to ešte neurobila, pretože veľa kníh dostávam alebo si s autormi na besedách svoje knihy vzájomne vymieňame… Už ich nestíham čítať.

Čo si predstavujete pod pojmom konštruktívna kritika?

Konštruktívna kritika by nás mala poučiť a vyvarovať sa niektorých chýb, ktorých sa v našich dielach dopúšťame (aj keď sme na kritiku hákliví a… ach, jaj, to naše ego dokonalosti, neomylnosti a neprijímania pohľadu iných…). Priznávam sa, aj ja som niekedy tvrdohlavá ako mulica a citlivo sa ma dotýka dobre mienená rada. Smejem sa, že som márnomyseľná, pretože je to tak. A sme len ľudia… a „nedokonalí“.

Ako si predstavujete najväčšie uznanie/úspech, ktorý si autor môže vyslúžiť?

Tie čarovné slová: ďakujem, bolo to krásne, píšete dobre, našla som sa v príbehu, píšte ďalej… kniha vo mne rezonuje, prekrásna kniha, prekrásny príbeh, vašich hrdinov som si obľúbila, bola som jednou z nich, čítala som celú noc, čítala som na záchode aj pri varení… prečítala som knihu na jeden dúšok… Tak toto autora skutočne poteší a dáva mu impulz k ďalšej tvorbe. Takéto impulzy potrebujeme, sú nesmierne dôležité. A ak sa čitatelia na besede dožadujú mojich kníh, ktoré sú vypredané, s tým, že ich chcú mať vo svojej knižnici, dokážu ma až rozcitlivieť. Pre mňa je to neskutočná odmena a česť.

Čo by ste na záver odkázali našim i vašim čitateľom?

Mám rada svojich čitateľov. Píšem pre nich a píšem s láskou. Písanie napĺňa môj život, obohacuje ho, prináša mi drobné momenty šťastia, ktoré potrebuje každý z nás. A dúfam, že sa mi podarí napísať ešte veľa kníh so spoločenskou tematikou, ktoré oslovia práve tú moju čitateľskú základňu, ale aj tých, ktorým sa niektoré moje dielo dostane do rúk po prvý raz. Som tiež jedna z čitateliek, pretože vo voľnom čase doslova hltám knižky, nevynímajúc autorov a žánre. Prenášam sa do príbehu hlavných hrdinov a prežívam s nimi ich starosti, radosti a výhry. Každá kniha ma niečím obohatí, a to ma teší. Mám rada predovšetkým doriešené konce… hm, i keď mne sa to v mojich dielach niekedy až tak nepodarí… Život je ale taký. Ak jeden príbeh skončí, ďalší začína. Život je na pokračovanie.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografie poskytla: Ružena Scherhauferová

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip