Popol a hriech

Andrea Rimová

On, ona a nesplnené sny.
Mrazivý strach z ohňa.
Desivé tajomstvá.
Ak veríte na náhody, nepochopili ste silu osudu.


popol-a-hriech_titulkaŠkatuľka pripomínala starú skrinku z dobrodružného filmu o poklade. Tušila som, že v nej bude niečo príliš osobné. Priveľmi vzácne.
Nečakala som, že v nej nájdem šperky. Skôr som to odhadovala na zápisky.
Bol v nej zošit. Obyčajný školský zošit tehlovej farby. Určite bol veľmi starý. Do rovnakého písala moja mama svoje prvé diktáty. Ukazovala mi ich, keď som chodila na strednú školu.
Privoňala som k zošitu a pocítila som jemný pivničný zápach. Na prednej strane nebolo nič napísané. Potom som ho otvorila. Mal širšie vyblednuté riadky, ktoré zívali prázdnotou. Otočila som stránku v nádeji, že sa nerozpadne, keďže zošit existoval na tomto svete minimálne štyri desaťročia. A tam to stálo. Čierne na bielom.

Milá Zornička!
Slová adresované mne. Stuhla som a položila škatuľu na nočný stolík. Vankúš opretý o stenu sa medzičasom zosunul, tak som si ho upravila a pohodlne sa usadila.
Erny, ty si mi napísal odkaz!
Keď čítaš tieto riadky, asi som už preč. Vieš, ako to myslím…

Úryvok

Odlepila som štítok a vložila som ho do obálky.
„Čo máte teraz v pláne?“ vyzvedal.
To by som aj ja rada vedela, milý môj. Keď je ten dom opustený, sotva sa niekde posuniem.
„Poznáte v obci niekoho, kto tu žije celý život?“ napadlo mi zrazu.
„Väčšina ľudí sa narodila už veľmi dávno,“ zažartoval. „Myslíte, že si niekto na Jána pamätá alebo s ním možno ešte udržiava styky?“
„Možno,“ povedala som zamyslene. „Viem, že mal priateľa. Žil niekde v susedstve. Ako sa len volal?“
Snažila som sa rozpamätať sa na meno Ernyho priateľa, ktorý ho vytiahol na tancovačku.
„Neviem si spomenúť,“ hromžila som. „Jeho krstné meno bolo tuším Jozef, ale nie som si úplne istá.“
„Ak hovoríte, že boli susedia, skúsim sa pozrieť, aké rodiny vtedy obývali okolité domy, a  možno si spomeniete. Dnes tam hore už nezostalo veľa ľudí, aj keď výhľad odtiaľ je najkrajší.“
Trvalo niekoľko minút, kým to Kováč našiel. Prečítal mi štyri priezviská a ja som hneď vedela, že Jozef Murín bol chlapec, ktorý kúpil Ernymu jeho prvé pivo v živote.
„Tak to máte šťastie. Jožko stále žije a pamäť mu slúži lepšie ako mne, aj keď by mi mohol byť otcom. Je to veľký vtipkár,“ potešil ma Kováč.

48

Z obecného úradu som vychádzala plná vzrušenia. Cítila som sa ako investigatívna novinárka, ktorá pátra po senzácii.
Strácala som prehľad o realite aj o čase.
Podľa Kováčových inštrukcií som kráčala hore dedinou a dúfala som, že bude Jozef Murín doma.
Kam by asi išiel osemdesiatročný dedko? Nanajvýš do záhrady.
Ale teraz, koncom októbra?
Bola som príjemne prekvapená, keď som ho zbadala, ako ukladá drevené polená pod prístrešok vedľa domu. Musel to byť on, dva domy pred tým jeho boli úplne spustnuté a presne tak mi to opisoval pán z obecného úradu.
„Dobrý deň,“ zakričala som.
Dedko sa pozrel na mňa a kývol rukou. Potom pokračoval v práci.
Nevzdávala som sa.
„Vy ste Jozef Murín?“
Ignoroval ma a  robil ďalej. Akoby som bola vzduch, ktorý popri ňom preletel a stratil sa v neznáme.
Tak to teda nie. Ak si jediný, kto mi môže povedať viac o Ernym, tak pokojne preleziem tento plot aj celé Tatry.
„Hľadám niekoho, kto poznal Jána Ondreja,“ zvolala som a Jožko vtipkár prestal ukladať polená.
Otočil sa ku mne a chvíľu si ma premeriaval. Potom povedal:
„Odišiel. Už sú to roky. S tým ti nepomôžem.“
„Viem, že tu už nebýva,“ podišla som bližšie k plotu a moje oči prosili, aby sa nado mnou zľutoval a pustil ma dnu.
„Tak čo potom chceš?“ odvetil bez toho, aby sa na mňa pozrel. Mala som poslednú šancu.
„Je veľmi chorý.“
Jožko Murín prestal pracovať a podišiel ku mne bližšie.
„A ty si kto?“
„Je to na dlhšie. Mohla by som ísť k vám do dvora? Chcem vám niečo ukázať.“
Neveriacky si ma prezeral.
„Ak je toto iba zámienka a chceš kúpiť môj dom, tak rovno hovorím, že ho nepredám.“
Jeho hlas znel vážne a mne napadlo, že je oprávnene takýto opatrný.
Prečo by mal veriť, že mám čestné úmysly? Nikdy ma nevidel. Vybrala som z kabelky obálku a z nej fotku. Našla som Ernyho obrázok z mladosti a natrčila som ho k nemu. Keď ho zbadal, usmiali sa mu oči.
„Jány, kamarát môj,“ povedal a vzal mi fotku z ruky. Pozorne sa na ňu zadíval.
Potom otvoril bráničku a pozval ma dnu so slovami: „To som teda zvedavý, kto si a čo tu hľadáš. Jány sa zaprisahal, že sem viac nevkročí. Nechápem, prečo by sem namiesto seba niekoho posielal. No počkaj, kým zakryjem toto drevo, aby mi nezmoklo.“

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip