Kristína Baluchová

„Čas je vzácny, takže si vyberám, čo čítam.“


KB_foto Michaela Dutkova (1)

Autorstvo: Michaela Dutková

Kristína, vyštudovali ste psychológiu, pracovali ako letuška, neskôr ste prešli do sociálnej sféry a dnes vediete občianske združenie P(L)UTO. Ako ste sa dostali k písaniu?

Pokus o vtip: k písaniu som sa dostala asi ako štvorročná, bolo to dosť čudné, lebo som ako dieťa písala zrkadlovým písmom. Ale teraz vážne. Literatúru som mala vždy veľmi rada, mali sme doma mnoho kníh a veľa času som trávila v knižnici. Prvú poviedku som napísala na základnej škole, potom pár básní, nikdy som však neplánovala takéto aktivity rozvíjať. Myšlienku napísania prvej knihy popisujem práve v jej úvode – stála som v jednom londýnskom kníhkupectve, čakala na podpis od obľúbeného autora Iana McEwana a pocit, že niečo musím napísať a vydať, ma akosi prirodzene „dobehol“. Zrazu to bolo akési nespochybniteľné, jednoducho som to musela urobiť.

Debutovali ste knižkou Lietam v tom tiež. Ako dnes po piatich rokoch vnímate svoju prvotinu?

Je skvelé držať v rukách splnený sen. Možno doplním, čo málo ľudí vie, že tá kniha bola upravená verzia môjho prvoplánu napísať akýsi dokumentárny príbeh o leteckej spoločnosti. Predstavuje moju prvú skúsenosť so „skutočným písaním“ románu, vnímam ju stále veľmi intenzívne a prevažne pozitívne.

Druhá kniha s názvom LET 365 vyšla o dva roky neskôr. Je to príbeh hĺbavý a svojím spôsobom chvíľami i lyrický. A hlavne – opäť sa v ňom lieta. Vedeli by ste k tomuto titulu priradiť cieľovú skupinu čitateľov? Kto sa v knižke nájde?

Novela získala názov Let 365, lebo sa časť príbehu odohrá v lietadle, inak sa veľmi na letectvo neviaže. Kladiete mi ťažkú otázku, lebo mám stále pocit, že ostala akási nepochopená – skôr než let je to taký prelet nad životom a zmapovanie príbehu jednej rodiny, kde človek môže nájsť až príliš veľa podobností s náhodnými okolnosťami. Pre mňa je to srdcovka a často na ňu myslím, ale mám taký pocit, že som si ju napísala tak trochu pre seba. Verím však, že napríklad mladá žena, ktorá si zakladá rodinu, by si v nej niečo mohla nájsť.


V roku 2014 ste z prózy prešli do poézie. Ako dlho knižka vznikala a čo v nej čitatelia nájdu?

Útla zbierka Ako kaluže vznikla relatívne spontánne, je to súbor intímnej lyriky, v ktorej čitateľ nájde básne ladiace s fotografiami môjho priateľa Romana Ferstla. Upršané, sivé, melancholické – v mojom oku taká jesenná krása.

ako kalužeČítate i vy vo svojom voľnom čase poéziu? Ak áno, prezradíte našim čitateľom názvy vašich obľúbených zbierok?

Mám také obdobia. Určite čítam teraz viac prózy než poézie, pred chvíľou som napríklad dočítala Hemingwayovu knihu Fiesta (Aj slnko vychádza). Práve keď som písala „kaluže“, ma zaujala poľská poetka Wisława Szymborska, no často sa vraciam aj k veršom M. Haľamovej. V detstve som mala rada básne Milana Rúfusa, ktorý je zhodou okolností bratrancom mojej starej mamy, nikdy sme sa však nestretli.

Myslíte si, že tento literárny druh má na Slovensku svojich čitateľov?

Úprimne – netuším.

Do poézie vraj autor vkladá väčší kus svojej duše. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?

Možno by som povedala, že je to viac pocitové, samotný kontrolujúci rozum tu až tak veľa vody nenamúti.

Posledný titul, ktorým ste na trh prispeli, je opäť niečím odlišný. Kamoši z vypáraného svetra je knižka pre deti. Pociťovali ste pri písaní isté rozdiely?

„Kamoši“ sú mojou prvou knihou, ktorá akoby vznikla na objednávku. Projekt naštartovala moja kamarátka, arteterapeutka Broňa Plešková, ktorá uháčkovala zo zbytkových priadzí zaujímavé postavičky. „Napíšem Ti ku nim nejaký príbeh?“ Opýtala som sa pochabo, lebo mi prišlo zaujímavé zhrnúť i do slov ich osudy. Tá myšlienka sa nám zapáčila, potom nastalo pár mesiacov urputnej práce a vznikla kniha, ktorá je aj dobrým skutkom. Jej kúpou totiž čitateľ priamo podporuje občianske združenie P(l)uto, ktoré som pred pár rokmi založila. (Viac informácií o OZ P(L)UTO nájdete v našom rozhovore TU, pozn. red.)

Vraví sa, že napísať knižku pre deti je ťažšie ako vytvoriť kriminálnu zápletku. Súhlasíte s týmto tvrdením? Museli ste pri písaní premýšľať, ako jednotlivé situácie pochopí detský čitateľ?

Je ťažké písať ľahko! To hovorí jedno také zen-budhistické pravidlo, že ak nevieme niečo povedať jednoducho, pravdepodobne tomu nerozumieme. Tak to pravidlo som mala stále na mysli… a prepisovala a prepisovala, haha.

Mali ste počas písania „Kamošov“ nejakých detských poradcov?

Taký vnútorný pocit… (Písala som to v tehotenstve.)

Kamoši z vypáraného svetra_obálkaViete zadefinovať dobrú či kvalitnú knihu? Aké prvky musí príbeh mať, aby ste ho označili za výborný?

Nie, asi neviem. Som mizerný kritik a vlastne kritiky kníh a celkovo umenia vôbec nečítam, lebo im akoby vopred neverím. (?!). Plus, zväčša si pamätám to, čo ostatní pokladajú za nepodstatné, a naopak. Na čom sa však asi všetci čitatelia zhodneme, je to, že príbeh by mal byť pútavý.

A čo v prípade, že sa na to pozrieme z druhej strany? Vie vás niečo od čítania odradiť, prípadne znechutiť natoľko, že knihu vnímate ako nie veľmi vydarenú?

Vek vám je mnohokrát nápomocný. Keď som bola mladšia, vytrvala som pri knihe, ktorá sa mi nezdala až taká dobrá, dnes to už nerobím. Čas je vzácny, takže si vyberám, čo čítam.

V našom tíme zastávame názor, že každá kniha má svojho čitateľa. Jednoducho neexistuje vyslovene zlý príbeh, len vzájomné neporozumenie medzi ním a čitateľom. Súhlasíte s nami? Ak áno/nie prečo?

Nie som si celkom istá, či s vami súhlasím ohľadom knihy. Ohľadom príbehu súhlasím, lebo každému sa môže zdať zaujímavé niečo iné. Práve som si však spomenula na to, ako som dostala jednu knihu, ktorá bola skutočne príšerná, a asi by som nechcela vedieť, akého čitateľa oslovila. Ale chápem „hlavnú myšlienku“ – niekedy nám útržok vety, z cudzieho rozhovoru či z reklamného letáku povie viac než kniha, ktorá sa povedzme „všetkým páči“.

let 365Čím vás musí kniha osloviť, aby ste sa do nej začítali?

Ak prečítam pár riadkov a zaujíma ma, čo bude ďalej, zväčša idem „do toho“. Zvláštne je, že ambivalentne pôsobí to, ak viete niečo o autorovi – veľmi rada mám knihy Roalda Dahla a verím, že musel byť „aj naživo sympaťák“, rovnako rada čítam knihy izraelských psychiatrov Yaloma a Yovella, ktoré sa zasa týkajú psyché a sú plné prípadových štúdií, z ktorých sa i poučím. No stalo sa mi aj to, že môj pohľad na knihu skreslil práve autor a v jednom prípade som sa skutočne nedokázala odosobniť.

Nakoľko ste mladá respodentka, určite si spomínate na školské časy. Čo vy a povinné čítanie? Lúskali ste odporúčané tituly rad za radom alebo ste sa tejto povinnosti zvykli vyhnúť?

Áno, čítala som veľa. Nikdy som sa tak „normálne“ neučila, myslím, že všetko, čo viem a čo mi pomohlo mať dobrý prospech v škole, bolo práve z kníh.

Vrátili ste sa k niektorým titulom z povinného čítania neskôr v dospelosti?

Určite. Erich Maria Remarque stále ostáva jedným z mojich najobľúbenejších autorov.

Myslíte si, že stredoškolský študent dokáže pochopiť diela klasikov?

Nie som si istá správnym načasovaním a „zoznámením sa“ s takýmito dielami… Príklad: čítam teraz komix Úvod do filozofie. Je to skvelé!

Aký titul, ktorý ste prečítali, by ste označili za najemotívnejší?lietam v tom tiež

Ak vyberám z prózy, uvediem Barbaru Gordonovú: Tancujem tak rýchlo, ako dokážem.

Čo si predstavujete pod pojmom konštruktívna kritika?

Spätná väzba, ktorá ma síce večer rozzúri, ale ráno si uvedomím, koľko sa z nej môžem naučiť A tiež spätná väzba, ktorá sa nezvezie na stereotypoch a predsudkoch, sústredí sa obsah.

Prezradíte našim čitateľom spisovateľské plány do budúcnosti? Alebo je ďalší titul ešte vo hviezdach?

Mám rozpísané dve knihy – jednu smutnú a jednu veselú, detskú. Tú by som asi radšej dokončila skôr, lebo tú prvú už píšem veľmi dlho a možno to tak má aj ostať.

Je tu priestor na záverečnú bodku. Máte pre nás nejaký záverečný odkaz?

V metre či v čakárni často zistím, že som jediná, čo držím v ruke knihu a nie smartfón, a to ma trochu desí. Tak sa tak trochu modlím za to, aby nám tie knihy „nevymreli“. Veď to sa nedá porovnávať, však…? 😉

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Kristína Baluchová
Autorstvo fotografie: Michaela Dutková

 

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip