Jozef Kollár

„Spoliehať sa na to, že zvíťazí zdravý rozum, už dávno nestačí.“


jkollarZatiaľ čo ostatní slovenskí autori málokedy siahnu po ťažšej a náročnejšej téme, a ak tak aj urobia, kĺzajú slovíčkami len po povrchu, vy svoju tvorbu ťaháte do iných rovín. Naposledy to bola knižka 55 minút medzi životom a smrťou. Kedy prišla prvá myšlienka smerujúca k výslednému knižnému dielu?

Asi pred tridsiatimi rokmi som prvýkrát počul o človeku, ktorý ilegálne preletel cez hranice zo socialistického Československa do Rakúska v balóne. Keďže v tých časoch sa o tom zo známych dôvodov nemohlo písať, medzi ľuďmi začali vznikať legendy, ktoré často môžu mať s pravdou len niečo spoločné. Po novembri ´89 sa politická situácia zmenila a na svetlo začali vychádzať až neuveriteľné príbehy ľudí, ktorí svojimi útekmi za slobodou často riskovali životy. Napadlo mi, že by bolo vhodné o týchto odvážnych a technicky zdatných ľuďoch podať svedectvo, a tak vznikla spomínaná kniha.

Najdlhšia časť knihy je venovaná príbehu Roberta Hutyru – cyklistu, ktorý hranice železnej opony zdolal na vlastnoručne vyrobenom teplovzdušnom balóne. Ako ste sa k príbehu dopracovali?

Pred necelými dvomi rokmi som s partnerkou strávil predĺžený víkend na Záhorí. Prišli aj jej známi, manželia z Brna. Medzi rečou Jarda hovoril o tom, že na stretnutí starých pánov – cyklistov bývalej Dukly Brno, bol aj dvojnásobný majster ČSSR Slovák Robert Hutyra, ktorý v roku 1983 uletel s manželkou a dvomi deťmi vo vlastnoručne vyrobenom teplovzdušnom balóne z Moravy do Rakúska. Legenda, ktorú som mal v hlave niekoľko desaťročí, začala v tej chvíli dostávať konkrétne tvary. Aj napriek tomu, že Hutyrovci v tom čase bývali v Česku aj v USA, neexistovala prekážka, ktorá by mi zabránila stretnúť sa s nimi.

Zaujímalo by ma, ako dlho takáto kniha vzniká a čo všetko je na pozadí tvorivého procesu…

Niekoľko rokov som bol reportérom v najčítanejšom denníku. Cestoval som po Slovensku aj po východnej Európe a neraz mi napadlo, že by bolo fajn vrátiť sa k niektorému z príbehov, ktoré som napísal pre noviny, a rozvinúť ho na väčšej ploche. Podarilo sa mi to až po mnohých rokoch, pri príbehu Hutyrovcov, ku ktorým som priradil aj ďalších nevšedných ľudí. Knižka vznikala približne rok a pol.

Nájsť vhodné vydavateľstvo je niekedy ťažšie ako hľadať ihlu v kope sena. Ako si na tento proces spomínate vy? Predchádzala vydaniu knihy tŕnistá cesta, alebo všetko šlo ako po masle?

Vo vydavateľstve Forza Music som vydal už tretiu knihu. Skvelej knižnej editorke Dagmar Kinčekovej som povedal svoj nápad napísať knihu o dobyvateľoch železnej opony. Zaujalo ju to, a tak som sa pustil do písania rukopisu.

Ja som 55 minút medzi životom a smrťou vnímala ako knihu, ktorá je plná fascinujúcich a priam neuveriteľných príbehov, no, žiaľ, ide tu o skutočnosť… Boli aj vaše pocity a dojmy rovnaké, keď ste sa postupne dozvedali o nových a nových informáciách?

Doteraz keď prechádzam cez hraničný priechod Petržalka – Berg, tak sa mi to zdá až neuveriteľné, že to ide tak ľahko a nikto odo mňa nechce vycestovaciu doložku alebo devízový prísľub. Pre moju generáciu boli neďaleké dediny ako Kittsee, Wolfsthal alebo Marchegg nedosiahnuteľný Západ. Pamätám sa, ako sme sa s kamarátom Ľubom pozerali v jednu nedeľu cez ostnaté drôty a závideli Rakúšanom, že sa nemusia učiť ruštinu. Nás čakal na druhý deň diktát, čo neveštilo nič dobré. To, ako ľudia museli v socializme riskovať svoje životy počas cesty za vytúženou slobodou, súčasníci nemôžu pochopiť. Teraz im stačí pobaliť si batoh, mať letenku z nízkorozpočtovej leteckej spoločnosti a vidia Európu. Lietajú po starom kontinente tak, ako sme my cestovali vlakmi alebo autobusmi z Bratislavy do Galanty, Serede alebo Trnavy. Môj mladší syn Michal mi raz povedal, že keby tu mal vtedy, v čase nezmyselných zákazov, príkazov a hlúpych obmedzení žiť, tak sa z toho asi zblázni.

55-minut-medzi-coverMyslíte si, že máme na trhu dostatok kníh, ktoré nezaujato informujú o podobných udalostiach či príbehoch?

V rámci česko-slovenského trhu je ich primerane. Našťastie, vždy sa objavia „nové“ príbehy z doby neslobody, ktoré vnímavých ľudí svojou silou postavia zo stoličky. V čase narastajúceho fašizmu na Slovensku a prekrútených právd sú neoceniteľným mementom. Spoliehať sa na to, že zvíťazí zdravý rozum, už dávno nestačí. Kiežby si chlapci v neviditeľných čiernych čižmách našli frajerky, cítili sa byť milovaní a so svojou drahou – a nie zbraňou – by išli do kina alebo na pláž.

Ktorý životný príbeh vo vás doposiaľ rezonuje najviac? Je vlastne možné zvoliť si jeden jediný?

Myslím si, že každý príbeh v publikácii má svoju hĺbku a výnimočnosť. Vďaka knihám môžeme prežívať dobrodružstvo z čítania. Každého, pochopiteľne, zaujíma niečo iné. Často je to detail, ktorý sa zaryje do mozgu a musíme o ňom premýšľať. Je dobré, keď efekt z čítania nie je krátky, v tom zmysle, že dobre sa mi to číta, pekne to graduje, ale výsledný efekt je nulový. Oceňujem knihy, ktoré nedajú človeku spať.

Dokáže vás ešte niečo ohúriť? Alebo ste sa počas svojho života stretli s toľkými zarážajúcimi príbehmi, že vás neprekvapí takmer nič?

Ale áno, aj keď občas už neverím, že by ma niečo ešte mohlo prekvapiť. Vždy sa, našťastie, objaví niečo, čo mi vyrazí dych a nie je to robené len na šokovanie čitateľa a pre efekt. Vyše sedemdesiat rokov po druhej svetovej vojne vznikajú filmy so silnými príbehmi. Je to fascinujúce.

55 minút však ani zďaleka nie je vaším jediným dielom. Za svoj debut Nedorozumenie, ktorý vyšiel v roku 1994, ste získali aj ocenenie. Bol práve tento moment akýsi prelomový? Podporilo vás uznanie v ďalšej tvorbe?

Bolo to príjemné prekvapenie, lebo kniha vznikala doslova na kolene, chcel som si splniť sen. Čo sa týka ocenení, nemal som žiadne ambície, o to viac ma Cena Ivana Kraska za najlepší debut v slovenskom jazyku prekvapila. Bože, keby sa to dozvedela moja slovenčinárka zo strednej školy, ktorá ma pred maturitou takmer nechala prepadnúť… Vôbec neviem, či to vie. Ocenenie ma potešilo, ale nebolo pre mňa v tom období dôležité. Viac ako próze som sa totiž venoval reportáži.

V priebehu dvanástich rokov ste svoju autorskú zbierku rozšírili o nemalý počet titulov. Ku ktorému z nich pociťujete najsilnejšie emócie? Viete aj definovať prečo?

Asi k tej prvej, ku knihe deviatich poviedok, ktorá vyšla pod názvom Nedorozumenie. Keď si ich spätne čítam, nemenil by som v nich takmer nič, až na malé detaily. Mal som vtedy asi najlepšie obdobie na písanie, aj keď som si ich čarbal do zošita na pieskovisku pri hrajúcich sa synoch. Bol som mladý, išlo to zo mňa priamo, nad ničím som sa zbytočne dlho nezamýšľal.

Mňa osobne zo všetkých najviac zaujal titul Bol som detský špión. Kniha vznikla na základe rozprávania inej osoby a zožala rozporuplné názory. Ako by ste tento titul v skratke charakterizovali?

Žijeme v zaužívaných interpretáciách o narodení, kariére, živote a smrti, a preto je pre väčšinu ľudí kniha Bol som detský špión neprijateľná. Vymyká sa. Ničmenej, pre tých, ktorí ešte stále neveria, že niečo také obludné mohlo existovať, by som odporučil príbeh Angely Marquardt z bývalého východného Nemecka. Po prevalení škandálu sa priznala, že ako 14-ročná spolupracovala s bývalou tajnou službou Stasi. Vydala o tom knihu. Zneužívanie detí pre účely mocných pokračuje aj dnes.

Hoci máme rok 2016, plávať proti prúdu sa veľmi nenosí ani dnes. Vo svojej tvorbe poukazujete na nedostatky štátneho režimu, na staré krivdy, o ktorých sa dnes len šepká… Zo strany autora si to vyžaduje nemalú odvahu. Aké sú vaše pocity, keď púšťate do sveta novú knihu s témou, o ktorej sa veľmi nehovorí?

bol som detský špiónV knihách nechcem len šokovať, to by bolo plytké a nemalo by to dlhý efekt. Musím byť presvedčený o tom, že sa to stalo na sto percent a potom do toho idem naplno. Keby som tomu neveril, tak to nenapíšem.

Množstvo vašich kníh vzniklo na základe rozprávania inej osoby, či už šlo o reportážnu literatúru alebo biografickú. Ako takéto písanie prebieha? Nezávidíte občas autorom, ktorých jediným parťákom je ich vlastná fantázia?

Realita je oveľa príťažlivejšia ako to, čo si niekto dokáže vymyslieť. Napokon aj ten, ktorý vymýšľa svoje vlastné príbehy, musí z niečoho vychádzať, z nejakej pohnútky, vety, záblesku… Vďaka rozprávaniu hlavného hrdinu knihy Bol som detský špión som pochopil, že niektoré veci sa nedajú vymyslieť, je možné ich len prežiť. Zaujímavé je, že kniha má úplne iné odozvy v Česku ako na Slovensku.V zahraničí ju prijali oveľa lepšie ako doma.

Okrem reportážnej literatúry ste prispeli aj do vôd literatúry pre deti a mládež. Nebol to veľký skok? Prejsť z faktografie do úplne inej oblasti?

Začínal som v mladosti s detskými poviedkami, básničkami a komiksami, takže k literatúre pre deti a mládež mám blízko. Teraz sa jej však venujem už len sporadicky.

Ako vnímate slovenský knižný trh? Sú tam prvky či nedostatky, ktoré by ste rád odstránili?

Nič by som neodstraňoval, mám rád slovenských autorov, mali by ich viac prekladať do cudzích jazykov. Keď som sa v roku 1982 počas základnej vojenskej služby dostal v martinskej knižnici k Jánovi Johanidesovi, bol som z jeho útlej knižky s názvom „Nie“ nadšený. Možno ma práve ona naštartovala k vlastným pokusom. S rovnakou vášňou som čítal aj Rudolfa Slobodu, Dušana Mitanu a z mladších Pavla Rankova. Každý z nich je iný, ale všetci majú nárok na minimálne európsku úroveň.

Aké tituly by sme našli vo vašej knižnici?

Márquez, Čechov, Dahl, Zoščenko, Saroyan, Hrabal, Sloboda, Johanides, Carver, Camus… Na príbehy týchto spisovateľov mám vždy chuť. Medzi nimi je aj jedna žena, Parížanka Anna Gavalda, ktorá ma svojho času zaujala poviedkami. Mal som tú česť, že mi v roku 2005 pokrstila v Bratislave knihu Žena v koberci.

Pokúsite sa zadefinovať dobrú či kvalitnú knihu? Aké prvky musí obsahovať a na čo by autor nemal zabudnúť?

Musí ma strhnúť od začiatku až do konca a svojou pointou dvihnúť zo stoličky, a to doslovne. Naposledy sa to pred mnohými rokmi podarilo talianskemu spisovateľovi Alessandrovi Bariccovi a jeho pointe v príbehu Hodváb.

Dokáže vás niečo od čítania konkrétneho titulu odradiť? Ak áno, aké nedostatky vás prinútia odložiť knihu nedočítanú?

Päť strán je kľúčových, ak ma autor nezaujme, končí sa moje čitateľské dobrodružstvo v jeho príbehu a knihu odkladám na večnosť.

Nakoľko sme najmä recenzný portál, snažíme sa zbierať názory aj na recenzie. Myslíte si, že recenzia môže byť pre bežného čitateľa prínosná?

Každá recenzia je subjektívna, čo je pochopiteľné. Autora často nepoteší, ale čitateľovi môže pomôcť, aby sa zorientoval. Ani autori však po prečítaní recenzie nemusia byť smutní, mám pre nich povzbudzujúci odkaz, ktorý mi nedávno povedal jeden známy – nikdy nečítaj o sebe v novinách, o desať rokov to bude úplne iné.

Aké máte plány do budúcnosti? Láka vás ešte nejaká téma, ktorú by ste rád knižne spracovali?

Teraz najmä hýbať sa v rámci možnosti, bicyklovať, už aby bola teplá jar. A popritom robiť na filmovom scenári. Byť užitočný svojimi nápadmi. To je môj ďalší sen, dožiť sa premiéry filmu nakrúteného podľa môjho námetu.

Blížime sa k záveru. Máte pre našich i vašich čitateľov nejaký odkaz?

Vďaka, že ste to so mnou vydržali až do konca, cením si to. A keď budete mať chuť dozvedieť sa niečo z našej nedávnej minulosti, kúpte si knižku 55 minút medzi životom a smrťou a napíšte mi, uviedol som v nej svoju mailovú adresu. Takže, nebudeme sa lúčiť, vidíme sa!

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytol: Jozef Kollár
© plutonium.sk


Recenziu na 55 minút medzi životom a smrťou nájdete TU.


 

 

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip