Exit Havana

Maya Reyes

Debutový ženský román od slovenskej autorky!


exit-havana_titulkaV slnečnej Havane sa Karen chystá prežiť dva mesiace ničnerobenia. Netuší, že sa jej do cesty pripletie exotický Kubánec Sebastián. Karen k nemu cíti až živočíšnu lásku, stáva sa slnkom, zmyslom jej života. Neuvedomuje si, že takéto prenikavé slnko ju len spaľuje. Život je však nevyspytateľný. V skutočnosti nikdy nevieme, čo má pre nás osud pripravené.

V druhej dejovej línii, ktorá sa odohráva v Bratislave, Karen bojuje so smrteľnou chorobou. Aký prah bolesti sa dá vydržať? Cíti však podporu rodiny a je rozhodnutá bojovať.
Spomienky na Sebastiána, krásne a aj trpké chvíle na Kube neblednú. Zaslepená láskou k Sebastiánovi nevníma blízkosť a lásku svojho priateľa.
Porazí zákernú chorobu a pochopí, kto si zaslúži jej lásku? Dostane druhú šancu na život, po akom túži?

Úryvok

Keď som bola malá, často sa mi sníval jeden sen. Sporadicky sa opakoval, ako som rástla. Zjavovali sa mi v ňom dvere. Boli biele drevené a ich farba bola miestami olúpaná. Dokonca ešte po rokoch si pamätám na ich povrch, štruktúru.
Takisto aj na to, čo sa vo sne dialo. Utekala som smerom k dverám, ktoré sa zväčšovali a zväčšovali, aby som ich otvorila. Nikdy som sa k nim nedostala, aby som zistila, čo sa za nimi nachádza alebo kam vedú. V jednom období som si začala na ten sen zvykať. Neskôr v puberte sa celkom stratil.
Vrátil sa až po rokoch, jednej noci.
Otvorila som oči do hustej tmy. Za oknami mojej spálne výskal vietor. Celá spotená som dýchala poriadne zhlboka a  srdce mi bilo ako zvon, akoby mi malo vyskočiť z  hrude. Sadla som si na posteli. Chvíľku som zotrvala v tej istej polohe, pozerala do prázdna a v hlave mi víril sen. Nebola to žiadna nočná mora, ale bola som prestrašená. V  období, keď som viedla pomerne pokojný život, mi doň vstúpila jedna veľmi nepríjemná záležitosť. Preto som sa teraz prebudila. Akoby moje telo preťal lúč s negatívnou energiou. Začala som plakať ticho, skoro bojazlivo.
Každopádne, po plači sa dostavila do môjho tela ľahkosť a na chvíľu som sa upokojila.
Pomaly som vstávala z postele. Medzitým môj pohľad padol na široký horizont za oknami spálne. Pred troma rokmi som si tento byt kúpila hlavne pre jeho výhľad. Mohli ste odtiaľto vidieť skoro všetky najdôležitejšie budovy a monumenty hlavného mesta, vrchy posiate domami, sídliskami či vežami. Tento výhľad som priam zbožňovala a zaľúbila som sa doň, hneď ako som prvýkrát vstúpila do bytu.
Zahľadela som sa na borovice, teraz celkom čierne, ako narážali do stien paneláka a balkónového rámu. Budíky na mojom nočnom stolíku ukazovali tri hodiny. Moje nohy pomaly pristáli na zemi a už trochu obratnejšie som si opásala hrubý župan. Došuchtala som sa do kuchyne a naliala si pohár studenej vody. Vypila som ho na jeden hlt, na jeden dúšok.
Borovice pred naším panelákom boli poháňané vetrom na jednu stranu a ohýbali sa, akoby boli na pretekoch.
Vietor hvízdal, bol ako dravé, lačné zviera, ktoré sa nedalo upokojiť. Toto besné počasie mi nepridávalo na nálade, iba zvýrazňovalo pocity zvláštneho preludu, ktorý som mohla aj nahmatať.
Znova sa mi pred očami zjavil sen z dnešnej noci. Bola som už dospelá – bola som žena, nie dieťa či tínedžerka ako kedysi. V  nočnej košeli som utekala k  dverám, ktoré boli tesne predo mnou, nikdy som k nim však neprišla. Nikdy som sa nedotkla ich kľučky. Bolo to všetko presne také isté ako pred rokmi. Len ja som bola dospelá.
Pohár som odložila do drezu, ešte raz som sa pozrela von oknom na borovice, ktoré sa za pokojných dní týčili hrdo k  oblohe. Mala som pocit, akoby som bola jednou z tých borovíc. Rovnako ako vietor so stromami, aj so mnou sa niekto zahrával. Späť v posteli mi prebehlo mysľou, že sen sa mi naposledy zjavil ako pätnásť- či šestnásťročnej. Pred týmto obdobím ako malému dievčatku. Zatvorila som oči, zatriasla som sa na celom tele. Akoby ma niekto ľahučko držal v náručí, šeptal mi do ucha milé, povzbudivé slová, nejaká neviditeľná energia postupne odľahčovala temeno mojej hlavy, spánky, čelo a tvár sa mi celá uvoľnila. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a v tej chvíli sa uvoľnil aj môj chrbát, plecia až po palce prstov na nohách. Za viečkami očí som našla odpoveď na otázku, ktorú som si dlhé roky kládla.
Ten sen sa mi vracal v  špecifických obdobiach môjho života. Prichádzal s chorobou. Ako dieťa som mala dýchacie problémy, ktoré neskôr vyústili do astmy. Zázrakom som sa z toho všetkého dostala pred svojimi osemnástymi narodeninami. Moje zdravotné problémy mi však spôsobili viacero hospitalizácií, vynechanie školy, starosti mojich rodičov, ktorí sa o mňa vzorne starali. Spánok si ma spolovice už vzal so sebou, ale moje podvedomie zapípalo výstrahou.
Prišiel čas zmien a nemali to byť obyčajné zmeny.
Dlhé a nástojčivé zvonenie sa celkom zadieralo do mojich ušných bubienkov a ja som už viac nevládala počúvať ten monotónny zvuk. Otvorila som oči a ešte v určitej eufórii zo spánku som zistila, že to, čo vydávalo ten piskľavý hravý tón, nebol budík, ako sa mi najprv zdalo, ale môj mobilný telefón. 
„Dočerta!“ zahrešila som sama pre seba a rozmýšľala, kto mohol tak dlho skúšať moju trpezlivosť. V jednej sekunde mi napadlo, či som nezaspala do práce a nie je to náhodou moja šéfka, ktorá sa ma pokúša zastihnúť. Strieborné budíky ukazovali iba sedem hodín. Čiže na spánok by som mala nárok ešte ďalšiu polhodinku. Vonku bola ešte tma. Načiahla som sa za mobilom a stlačila zelené tlačidlo.
„Prosím?!“ otázka znela v mojich ušiach príliš hlasno, skoro drsne a akoby som vravela: „Čo, dočerta, otravujete?“
Presne tak, ako som sa cítila. Osobe na druhej strane linky bolo však úplne ukradnuté, ako sa hlásim do telefónu. Bolo počuť sebavedomý ženský hlas.
„Pani Horváthová?“
A vtedy som pochopila. V strehu som si sadla na posteľ.
„Áno, pri telefóne…“
„Pani Horváthová, volám z  gynekologickej ambulancie…“
Sestričke mojej gynekologičky stačilo iba pár sekúnd na to, aby mi oznámila, kto je, za koho a odkiaľ volá. Nemusela sa vôbec predstavovať. A bolo to tu.
V rámci preventívnej prehliadky som pred nejakým časom absolvovala sonografiu a neskôr, po nájdení podozrivého nálezu, boli nutné mamografia a biopsia prsníka. Mala som si prísť po výsledky tento týždeň. Sestrička raketovou rýchlosťou pokračovala:
„Doktorka Brodská si vás želá vidieť ešte dnes. Pani Horváthová, mohli by ste prísť do ambulancie dnes, kedykoľvek pred druhou hodinou?“
Keď vyhŕkla túto poslednú vetu ako vietor, bola som na sto percent prebudená.
„Á… áno mohla, ale… je to…“ Presne som vedela, čo som sa chcela spýtať, ale slová mi nevychádzali z hrdla. Mladú sestričku som poznala už tri roky, teda presne tak dlho, ako som k lekárke chodila na vyšetrenia a kontroly.
Vedela som si ju teraz predstaviť. Jej mladú, dvadsaťpäť- až dvadsaťšesťročnú tváričku bez vrásky, veľké modré oči orámované hustými tmavými mihalnicami. Vždy, keď sa ponáhľala, jej oči behali po ambulancii rýchlo, akoby nepokojne, no napriek tomu bola jej pozornosť vždy maximálne v strehu. Mala som ju teraz živo pred očami – ako mi telefonovala, mala pred sebou nejaké spisy, možno moje, možno iných pacientov, a okrem môjho prípadu sa venovala aj iným veciam. Teraz ju moja otázka v telefóne zastavila a jej pozornosť patrila výhradne iba mne.
„Prepáčte, pani Horváthová, ja vám nič konkrétne nemôžem povedať. Doktorka vás prosí, aby ste prišli ešte dnes.
Ďakujem.“
Stihla som ešte vychrliť:
„Okej, budem hneď tam.“
V zrkadle, umiestnenom na komode pred posteľou, som sledovala svoj obraz a dýchala som iba nosom. Rana pod pás bola nečakaná a ja som sa napriek všetkému nemohla pohnúť, iba nechať tú ranu, aby sa celkom usídlila v mojom žalúdku. Hľadela som na svoje tmavé a  nezbedné kučery, ktoré mi ľahko padali na ramená, a veľké hnedé oči stratili v jednej sekunde akýkoľvek náznak ospanlivosti. Tvár bola vystrašená a absolútne v strehu. Inštinktívne a s trasúcou sa rukou som siahla po bielo-červenej škatuľke Marlboro a vytiahla jednu cigaretu. Zapaľovač zasyčal. Vzápätí sa mi pred očami v zrkadle plazil dym a o malú chvíľu zahalil celú tvár.

 

 

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip