Divoký kvet

Drew Barrymore

Herečku Drew Barrymorovú netreba nijako výnimočne predstavovať. Je dobre známa už z čias, keď si v detstve zahrala v  slávnom filme E. T. – Mimozemšťan, a  tiež z  mnohých ďalších filmov, prevažne rodinných komédií. Svoj sen napísať knihu príbehov zo svojho života dlho odkladala, ale ako sama poznamenala, tie príbehy stále tĺkli na dvere jej srdca a kričali: „Pusti nás von!“ A tak sú vonku. Veselé, dojemné aj vážne. Mnohé vám vyčaria úsmev na tvári a  pri niektorých si zasa utriete slzu… Zistíte, že nie všetko v živote filmovej  hviezdy je a bolo jednoduché, pretože aj ona má starosti a prežíva problémy, ako každý bežný človek.


Dozviete sa, akým kurióznym spôsobom získala úlohu Gertie vo filme E. T. – Mimozemšťan, ako sa v štrnástich rokoch stala plnoletou a musela sa starať sama o seba, ako jej pranie bielizne možno zachránilo život alebo sa pobavíte nad príbehmi o  skoku z  lode, či o jej obytnom prívese, zaseknutom v streche benzínovej pumpy, keď cestovala po Amerike. Dočítate sa o  jej bláznivých kúskoch a  neuveriteľných dobrodružstvách s  ďalšími známymi ľuďmi, ktorí jej často na ceste životom podali pomocnú ruku, pretože Drew si prežila naozaj zložité detstvo. Napriek tomu sa však dokázala postaviť na vlastné nohy a  získať uznanie kritikov a  srdcia fanúšikov vďaka filmom ako Pieseň pre nevestu, Večný príbeh, Charlieho anjeli, Jedovatý brečtan či Grey Gardens. 

titulka-divoky-kvet-skDrew Barrymorová je herečka, producentka, podnikateľka a  spoluzakladateľka firiem Flower Films, Flower Beauty a Barrymore Wines. Má dve dcéry a spolu s rodinou žije striedavo v New Yorku a Los Angeles.

Úryvok

M O J A  N Á D H E R N Á  P R Á Č O V Ň A

Keď som mala štrnásť rokov, súd ma ako mladistvú uznal plnoletou. Nie je žiadnym tajomstvom, že som musela ísť vlastnou cestou, pretože môj vzťah s matkou uviazol v slepej uličke. Ako matka stratila dôveryhodnosť, pretože ma namiesto do školy vodila so sebou do nočného klubu Studio 54 (čo bola síce nevhodná, ale zato skvelá zábava). Bola som nezvládnuteľná, pretože som „pracovala“ už od svojich jedenástich mesiacov, čo vraj moje detstvo značne ovplyvnilo, a preto som veľmi rýchlo dospela. Práca bola pre mňa veľmi pozitívnou skúsenosťou, ale, bohužiaľ, musela som s ňou prestať, pretože ma matka, ktorá už bola bezradná, poslala na liečenie do rehabilitačného zariadenia. Keď sa to ľudia dozvedeli, odpísali ma ako poškodený tovar, a ja to, bohužiaľ, chápem. Nikdy som nebola amatérka, ale vtedy som mala už príliš dlhú pauzu na to, aby ma znovu zamestnali. A keď som mala štrnásť a snažila som sa znovu začať žiť svoj život, chcela som to robiť po svojom. Pri súdnom vypočúvaní ma moja matka jednoznačne podporila a súhlasila s tým, aby ma uznali plnoletou, čo znamenalo, že by som mala žiť sama. Bolo mi z toho smutno, ale už sa udialo príliš veľa vecí. Do miestnosti vošiel sudca, sadol si a môj celý deň bol ako jedna rozmazaná šmuha. Vypovedali rôzni ľudia, ale atmosféra v súdnej sieni nebola nijako vážna alebo ťaživá. Všetci sa iba snažili nájsť odpoveď na otázku, či by sa toto dieťa malo stať dospelým človekom. Na konci dňa sa na mňa sudca pozrel a vyriekol slová, ktoré si dodnes pamätám: „Môžem pretočiť hodiny dopredu, ale nikdy ich nebudem môcť vrátiť späť. Si na to pripravená?“
„Áno,“ povedala som.
„Dobre,“ usmial sa.
„Týmto ťa právoplatne vyhlasujem za plnoletú!“ Objala som sa s mamou a obe sme vedeli, že už nič nebude ako predtým, ale to by tak či tak nebolo, preto sa to muselo stať. V očiach štátu Kalifornia som vyšla von ako plnoletá. To bude naozaj zábava. Prvou položkou na zozname vecí, ktoré som potrebovala, bol… 

1. Byt!

Hľadala som ho po celom West Hollywoode, v mojom obľúbenom meste, v ktorom som vyrastala. Nakoniec som našla byt v zadnej časti domu, kde bývala moja kamarátka Justine. Super! Hoci bol v uličke v pochybnej štvrti „neprechádzaj sa tu v noci sama“, bola som rada, že moja kamarátka býva, čo by kameňom dohodil. Žila tam so svojím priateľom a mala som veľkú radosť, keď sa pohádali. Vždy som si totiž tajne želala, aby sa rozišli, pretože som snívala o tom, že si s Justine niekde zoženieme vlastný bungalov. Zakaždým, keď sa s Darenom pohádala, prišla si vyliať svoje srdce ku mne a Daren potom zvyčajne vonku zohral nejaké veľké „mea culpa“ predstavenie. Vždy sa chytil za mreže (už som sa zmienila o tom, že každé okno muselo mať mreže?), ale tie preňho boli ako divadelné rekvizity. Visel na nich a správal sa ako Stanley Kowalski z filmu Električka zvaná Túžba. Kričal, ako strašne ju potrebuje, a tiež, že to bola aj jej vina! Bla bla bla. Vždy sa nad ním zmilovala. Alebo niečo také. Chlapci patrili do celkom inej kapitoly, na ktorú som ešte mala čas… A čo ďalej?
Och, áno… 

2. Práca

Justine pracovala v kaviarni v údolí, mala svoje auto, zatiaľ čo ja som mohla získať vodičák až o dva roky, takže som sa toho o svete musela ešte veľa naučiť a pritom rozmýšľať v rámci svojich možností. Inšpirovala som sa Justine a išla som sa opýtať na prácu do neďalekej kaviarne Living Room, v ktorej to v noci v L. A. naozaj žilo. Bol začiatok deväťdesiatych rokov a kaviarne boli miesta, kde sa všetci stretávali. Ľudia sa každý večer pobrali do ulíc, akoby sa konala veľká premiéra nejakého predstavenia, ale pritom bol iba bežný utorok. V práci sa mi nedarilo. Vlastne mi nešlo vôbec nič. Dovtedy som robila iba dve veci: hrala vo filmoch a žila divokým životom. Nič z toho vás však nepripraví na život v skutočnom svete. Ani trochu. Keď som prišla domov, vždy ma čakal neuveriteľný chaos. Bolo tam cítiť drevené veci z IKEY, ktoré som kúpila a nemala čas vybaliť (poskladám ich vôbec NIEKEDY dohromady?), a chladnička, v ktorej to bez preháňania vyzeralo ako nejaký vedecký experiment. Hromadili sa v nej papierové škatule a rôzne obaly na jedlo, ktoré už dávno stratili svoj tvar, ale čo bolo horšie… všade bola pleseň. Neklamem. Dokonca som ani nevedela, že by som to mala vyhodiť. Nejaká časť môjho trafeného štrnásťročného mozgu sa rozhodla, že je lepšie dať nezjedené jedlo späť do chladničky, ako ho vyhodiť do koša. Hoci som vo svojej mladistvej mysli tušila, že tu čínu už asi nikdy nedojem, jednoducho som ju položila vedľa načatého sendviča. Akoby tie zvyšky mali žiť navždy spolu. Niečo na spôsob Toy Story, ale v mojom príbehu malo ožiť po zatvorení dvier chladničky jedlo.
Najviac ma však do šialenstva doháňala narastajúca hora v koši na bielizeň. Kedykoľvek som sa na tú špinavú kopu pozrela, bolo to ako v horore a v hlave mi začala znieť desivá hudba z filmu Čeľuste. Najprv sa ozvalo pomalé dum, dum, ktoré postupne zrýchľovalo… dumdum, dumdumdum dumdumdumdum… a keď hudba dosiahla vrchol a bolo…

 

Dodatočné informácie:

Vydavateľstvo: Motýľ

Preklad: Milivoj Voltner

Pôvodný názov: Wildflower

Počet strán: 248

 

 

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip