Dievča, ktoré prežilo

Jessica Knoll

JEJ DOKONALÝ ŽIVOT JE IBA DOKONALÉ KLAMSTVO


Hlavná hrdinka Ani to mala v detstve ťažké. Ešte ako tínedžerku ju poznačila šokujúca udalosť, ktorá všetko zmenila. Teraz má však to, po čom vždy túžila. Je úspešnou novinárkou, má drahé a štýlové oblečenie a solventného snúbenca. Je len krôčik od perfektného života.

titulka-dievca-ktore-preziloLenže Ani skrýva tajomstvo.

Tajomstvo, ktoré ju dobieha a hrozí, že pravda sa vyplaví na povrch a zničí všetko, čo tak dlho budovala.

Bola naozaj iba nevinnou obeťou?

Silná a sebavedomá žena, ktorá chce mať všetko, no tají desivú pravdu. Má však srdce, ktoré je väčšie, než sa zdá. Zničí prerušené mlčanie Anin svet alebo ju konečne oslobodí?
Zdanlivo jednoduchý príbeh naberá rýchle a temné obrátky.

Úryvok

Prvá kapitola

Obzerala som si nôž vo svojej ruke.
„To je Shun. Cítite, aký je ľahký oproti nožu Wüsthof?“ Pri skúšaní som si tou bosoráckou čepeľou pichla do prsta. Rúčka mala byť odolná voči vlhkosti, ale v mojom zovretí bola hneď mokrá.
„Myslím, že jeho dizajn sa viac hodí k  ľuďom vašej postavy.“ Zdvihla som zrak na predavača, ktorý sa odhodlával vysloviť slovo, ktoré nízke dievčatá tak veľmi túžia počuť: „chudá“. „Ste drobná.“
Usmial sa na mňa, akoby mi to malo lichotiť. Štíhla, elegantná, pôvabná – to je kompliment, ktorý by ma hádam dostal.
Ďalšia ruka, o niekoľko odtieňov bledšia od mojej, sa objavila na scéne a schytila rúčku. „Môžem ho vyskúšať?“ Aj naňho som musela zdvihnúť zrak: môj snúbenec. Toto slovo mi nikdy tak veľmi neprekážalo ako to, čo malo prísť po ňom. Manžel. To slovo pevne zväzovalo ako korzet, pričom mliaždilo orgány, a nával paniky mi stúpal do krku s jasným zvukom núdzového signálu. Mohla by som sa rozhodnúť, že ho z rúk nepustím. Čepeľ z kovaného niklu a nehrdzavejúcej ocele sa mi vyšmykne (značky Shun, asi sa mi páči predsa len trochu viac) a nečujne skončí v jeho bruchu. Predavač by zo seba pravdepodobne vydal len jednoduché, dôstojné „Och!“. Za ním by začala jačať matka s usopleným dieťaťom. Asi by ste ju nazvali nebezpečnou kombináciou znudenej a teatrálnej ženy, keď by radostne a zároveň uplakane opisovala útok novinárom, ktorí by sa v húfoch dohrnuli na scénu.
Otočila som nôž, skôr než som sa mohla vrhnúť vpred, skôr než sa všetky svaly môjho tela, vždy v stave najvyššej pohotovosti, zmrštili, akoby boli ovládané autopilotom.
„Som taký vzrušený,“ povedal Luke, keď sme vyšli z predajne Wil liams-Sonoma a vydali sa na Päťdesiatu deviatu ulicu. Stále sme na koži cítili mrazivú klimatizáciu. „A ty?“
„Veľmi sa mi páčia tie poháre na červené víno.“ Preplietla som si prsty s jeho prstami, aby som mu ukázala, ako veľa to pre mňa znamená. Myšlienka na „súpravy“ vo mne vyvolávala zúrivosť. Určite skončíme so šiestimi taniermi na chlieb, štyrmi taniermi na šalát a ôsmimi taniermi na hlavný chod a  nikdy nedokúpim zvyšok ich malej porcelánovej rodinky. Budú trucovať na kuchynskom stole, Luke mi zakaždým navrhne, že ich odloží, a ja ho okríknem: „Ešte nie,“ kým ma jedného dňa, dávno po svadbe, posadne náhle, šialené nutkanie zviezť sa metrom číslo 4 alebo 5, vraziť do obchodu Williams-Sonoma ako bojovníčka Martha Stewartová, len aby som zistila, že už prestali predávať vzor s Louvrom, ktorý sa nám pred rokmi zapáčil.
„Skočíme na pizzu?“ spýtala som sa.
Luke sa zasmial a uštipol ma do boku. „Kam to všetko do teba vojde?“
Moja ruka zostala nehybne zakliesnená v jeho ruke. „Podľa mňa je to celé o dobrom tréningu. Umieram od hladu.“ Bola to lož. Stále mi bolo zle z hrubého sendviča Reuben, ktorý som zjedla na obed. Bol ružový a prehnane zaplnený ako nejaká pozvánka na svadbu.
„Zájdeme do Patsy’s?“ Snažila som sa, aby to znelo, že mi to práve prišlo na myseľ, no v skutočnosti som už dlhšie fantazírovala o tom, ako si trhám kúsok koláča z Patsy’s, pričom sa predo mnou ťahajú motúzy bieleho syra, no netrhajú sa. Musím pevne priškripnúť koláč medzi prstami a ťahať, bonusová kvapôčka mozzarelly mi vykĺzne na iný koláč. Tento mokrý sen sa mi neustále odohrával v hlave od minulého štvrtka, keď sme sa rozhodli, že v  nedeľu konečne zájdeme  na matriku. („Ľudia sa vypytujú, Tif.“ „Viem, mami, vybavíme to.“
„Svadba je už o päť mesiacov!“)
„Nie som hladný,“ povedal Luke a pokrčil plecami, „ale ak máš na to naozaj chuť…“ To je ale tímový hráč.
Držali sme sa za ruky naďalej, aj keď sme prechádzali cez Lexington Avenue a  uhýbali sa skupinkám žien so svalnatými nohami, ktoré mali na sebe biele vychádzkové šortky a  podporné topánky a predvádzali všetko, čo zohnali v obchode Victoria’s Secret na Piatej Avenue a  čo sa nedá zohnať v  Minnesote; kavalérii dievčat z  Long Islandu sa zasa remienky ich gladiátoriek obtáčali okolo lichotivých lýtok ako kožený vinič na strome. Pozreli sa na Luka. Pozreli sa na mňa. Vôbec o tom nepochybovali. Neúnavne som drela, aby som mu bola dôstojnou partnerkou, ako Carolyn pre JFK Juniora. Zabočili sme vľavo, kráčali sme po Šesťdesiatej ulici a potom sme šli doprava.
Bolo len päť hodín popoludní, keď sme prechádzali cez Tretiu Avenue, kde sme našli nejaké voľné stoly. Zábavní Newyorčania chodili stále na brunch. Tiež som k nim patrila.
„Budete jesť vonku?“ spýtala sa hosteska. Prikývli sme. Z prázdneho stola schmatla dva jedálne lístky a dala nám znamenie, aby sme ju nasledovali. „Môžem vás poprosiť o víno Montepulciano?“ Hosteska zdvihla pobúrene obočie. Viem si živo predstaviť, o čom asi premýšľala – to je predsa práca čašníka – ja som sa však na ňu sladko usmiala: Vidíte, aká som milá? A aká ste vy nerozumná? Mali by ste sa za seba hanbiť.
Otočila sa k Lukovi. „A vy?“
„Iba vodu.“ Len čo odišla, Luke poznamenal: „Nechápem, ako môžeš piť červené víno, keď je vonku tak horúco.“
Pokrčila som plecami. „Biele sa mi jednoducho k pizzi nehodí.“
Biele víno som si vyhradila pre večery, keď som sa cítila uvoľnená a  krásna. Keď som v  sebe našla schopnosť ignorovať cestoviny na jedálnom lístku. Raz som do článku pre The Women’s Magazine napísala jednu radu: „Výskumy preukázali, že keď fyzicky zavriete jedálny lístok hneď po výbere jedla, budete spokojnejší so svojou voľbou. Takže odsúhlaste prudko opekaný morský jazyk a hneď zatvorte jedálny lístok. Skôr než začnete očami sexovať s penne alla vodka.“
LoLo, moja šéfka, podčiarkla slová „očami sexovať“ a napísala: „Podarené.“ Bože, ako neznášam prudko opekaný morský jazyk.
„Takže, čo ešte musíme vybaviť?“ Luke sa zaklonil na stoličke, ruky si dal za hlavu, akoby išiel cvičiť sed-ľah. Vyzeral celkom nevinne, akoby si neuvedomoval, že vyslovil slová do bitky. V mojich hnedých očiach sa objavila nevraživosť. Urýchlene som ju odpálila preč.
„Ešte veľa vecí.“ Rátala som na prstoch. „Celý papierový tovar – čiže pozvánky, jedálny lístok, program, menovky – toto všetko. Musím si nájsť kaderníčku a vizážistku a zaobstarať pre Nell a ostatné dievčatá šaty pre družičky. Musíme tiež znova zájsť do cestovnej agentúry – skutočne nechcem ísť do Dubaja. Viem,“ zdvihla som ruky skôr, než Luke stihol čokoľvek povedať, „že to na Maldivách tak dlho nevydržíme. Nič sa tam nedá robiť, len vylihovať na pláži, a z toho sa človek určite zblázni. Ale čo keby sme potom zašli na pár dní do Londýna alebo Paríža?“
Luke sa tváril sústredene a súhlasne prikývol. Celý rok má pehy na nose, ale od polovice mája sa mu rozšíria aj na spánky, kde zostanú až do Dňa vďakyvzdania. Toto bolo moje štvrté leto s Lukom a každý rok som sledovala, ako mu všetky tie skvelé zdravé vonkajšie aktivity – behanie, surfovanie, golf, kite boarding – znásobili zlatisté pehy na nose ako rakovinové bunky. Istý čas ma tiež bavila táto odporná posadnutosť pohybom, endorfínmi a  naplno využitým dňom. Ani poriadna opica zo mňa nedokázala vyžmýkať tú blahodarnú energiu. Zvyčajne som si každú sobotu nastavila budík na 13:00 popoludní, čo bolo podľa Luka roztomilé. „Si taká maličká a  potrebuješ toľko spánku,“ vravieval, keď do mňa štuchal nosom, aby ma popoludní zobudil. „Maličká,“ ďalšie označenie môjho tela, ktoré neznášam. Čo mám urobiť, aby ma konečne niekto nazval chudou? Napokon som vyšla s  pravdou von. Nejde o  to, že potrebujem príliš veľa spánku. Ide o to, že vôbec nespím, keď si myslíte, že spím.
Nedokážem si ani predstaviť, že sa poddám stavu bezvedomia v čase, keď aj všetci ostatní podľahnú spánku. Spím iba vtedy – skutočne spím, žiadny odpočinok s pootvorenými ústami, ktorý som sa naučila využívať počas týždňa –, keď sa slnečné svetlo odráža od Freedom  Tower a núti ma, aby som sa prekotúľala na druhú stranu postele, keď
počujem, ako sa Luke motá v kuchyni a robí si omelety z bielka, keď sa susedia odvedľa hádajú, kto naposledy vyniesol odpadky. Banálnosti, každodenné pripomienky, že život je taký nudný, že sa v ňom hádam ani nemôže stať nič zlé. Jednotvárny hukot policajného auta v mojich ušiach, to je môj spánok.
„Každý deň by sme sa mali zamerať na jednu vec,“ usúdil Luke.
„Luke, ja dokážem urobiť aj tri veci za deň.“ V hlase som mala hašterivý tón, ktorého som sa chcela zbaviť. Nemala som naň totiž právo. Každý deň by som mala urobiť tri veci, ale namiesto toho sedím pred počítačom ako paralyzovaná a vyčítam si, že nerobím každý deň tri veci, ako som si sľúbila. Zistila som, že toto vysedávanie je časovo náročnejšie a stresujúcejšie, než skutočne robiť tie tri poondiate veci denne, a preto mám právo sa na seba hnevať. Pomyslela som si na jednu vec, ktorá bola na vrchole rebríčka. „Vieš vôbec, koľkokrát som musela zájsť za osobou, ktorá nám robí pozvánky?“
Zaťažovala som predavačku v papiernictve – drobnú aziatku, ktorej úzkostlivá povaha ma privádzala do zúrivosti – toľkými otázkami:
„Vyjde nás lacnejšie, ak použijeme kníhtlač len na pozvánky, ale nie na RSVP kartičky na odpoveď? Všimne si niekto, že na adresy na obálke použijeme krasopis a na samotnej pozvánke obyčajné tlačené písmo?“
Hrozne som sa bála, že spravím rozhodnutie, ktoré ma odhalí. V New Yorku som bývala už šesť rokov a pripadala som si ako na predĺženom magisterskom študijnom programe v  odbore, ako hravo vyzerať zámožná – teraz už s typickým šmrncom z centra mesta. Prvý semester som sa naučila, že sandále firmy Jack Rogers, také uctievané na škole, priam volali: „Moja malá liberálna umelecká škola bude vždy stredom vesmíru!“ Vydala som sa teda novou cestou a moje zlaté, strieborné a  biele topánky išli do koša. Rovnako to dopadlo aj s  minikabelkou značky Coach (nevkusná).

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip