Martin Petro

„Ak je láska korením života, tak humor je jeho cibuľovo-cesnakovým základom.“


martin petroMartin, na slovenskej spisovateľskej scéne máme prevahu ženských autoriek. Kedy si si povedal, že ju trochu osviežiš svojím prvým dielom? Čo tomuto rozhodnutiu predchádzalo?

Asi tomu predchádzalo v prvom rade to, že písanie milujem od malička. Už na základnej škole unikli nejaké moje kratšie príbehy do triedy a ja som ich potom musel na lyžiarskom zájazde čítať spolužiakom nahlas po večeroch.

Ambíciu napísať „celovečernú“ knihu som mal zhruba od vysokej školy, kedy si moje články na internetoch získali srdcia prvých fanúšikov, ktorým týmto veľmi pekne ďakujem. Čakal som už iba na dobrý nápad a na moment istej autorskej vyspelosti, v ktorej dokážem 200-stranový príbeh napísať dobre a celistvo. Prvé pokusy prišli už skôr a možno z toho mohlo niečo byť, ale tie línie som sám ustrihol, pretože som cítil, že tá kvalita ešte nie je dostatočná.

Debutoval si románom Klinika lásky, v ktorom si ženám sprostredkoval mužský pohľad na vzťahy, pričom si nezabudol na dávku humoru a nadhľadu. Ako knižka vznikala? Kedy si po prvýkrát „stretol“ vo svojej mysli hlavnú postavu Michala Doktora?

Knižka vznikla tak spontánne a písala sa tak prirodzene, až sa normálne bojím, že s takouto neskutočnou ľahkosťou sa mi už v budúcnosti nepodarí napísať nič. Nápad na profesionálneho opravára vzťahov, ktorého vlastný sociálny život nedrží pohromade, som dostal jeden večer ležiac v posteli a o týždeň bolo hotových asi 50 strán.

Jediné, čo som mal pripravené vopred, bola hlavná zápletka o žene, do ktorej sa hrdina nesmie zamilovať. Všetko ostatné sa vymýšľalo v procese písania. Málokedy som tušil, čo moje postavy urobia v ďalšej scéne a keďže boli poriadne svojské, bol som častokrát sám poriadne prekvapený, čo to, preboha, vyvádzajú.

Postava antihrdinu Michala Doktora sa mi písala skvelo. Zrejme vo mne žila už dávno pred knižkou, pretože som nikdy nemusel váhať a uvažovať nad tým, čo by mal urobiť ako ďalšie. Proste to urobil a bolo. Mám takú teóriu, že Michal bol vlastne človek, ktorý rozprával a reagoval presne tak, akoby by som reagoval v podobných situáciách ja, keby som mal jeho odvahu. Samozrejme, trochu som jeho charakter osviežil.

Druhá kniha A predsa sa točí sa venuje trochu vážnejšiemu spoločenskému problému. Gamblerstvo, hroziaci rozpad rodiny… Prečo si siahol práve po tomto motíve?

Správne. Keby som mal svoje knižky označiť iba jediným žánrom, A predsa sa točí zaradím medzi drámu a Kliniku hodím medzi komédie. A to napriek tomu, že obe sú v zásade také komediálne drámy .

Gamblerstvo však nie je základný motív príbehu, sú to iba šaty, do ktorých som obliekol jednu z nosných myšlienok knižky – boj človeka so závislosťami dnešnej doby. Chcel som písať o tom, aké ľahké je urobiť obrovské chyby a aké neúmerne ťažké je ich potom naprávať.

Lákala ma predstava vymyslieť príbeh o viacerých vrstvách. Máme tam hlavného hrdinu a rozoberáme jeho vzťah k partnerke, synovi, matke, otcovi, najlepšiemu kamarátovi, svokrovi aj primárovi, ktorý ho postavil na nohy. Každý z tých vzťahov má iné pravidlá a inú atmosféru, čim som chcel ten príbeh roztiahnuť do šírky. Do dĺžky ho rozťahujú posuny v čase, v ktorých som sa pokúšal zachytiť prerod hlavného hrdinu na prakticky úplne nového človeka.

klinika laskyAkú cieľovú skupinu čitateľov by si priradil k svojim knihám? Komu sa najviac zapáčia, kto z nich najviac vyťaží?

Toto je inak veľmi pekný paradox. Každý by istotne čakal, že knižky pod hlavičkou Evitapressu som napísal iba (alebo hlavne) pre ženy. Áno, tým sa údajne veľmi páčilo vykreslenie obyčajných vzťahov netradičným (menej romantickým, trochu cynickým) spôsobom. To ma, mimochodom, nesmierne teší. Prisudzujem to istému presýteniu ženského čitateľa príbehmi, v ktorých sa dookola riešia tie isté problémy a už to začína byť nudné až ubíjajúce.

Ku mne sa však dostávajú správy o tom, ako tie knižky v priebehu pár hodín prečítali kamaráti, známi, partneri kamarátok, či dokonca otcovia mojich dospelých kamarátov a boli nimi príjemne prekvapení. Pre mnohých to boli vôbec prvé Evitovky. Je to pre autora veľmi cenný kompliment, ak sa k nemu dostanú náznaky toho, že zbúral hranice pôvodnej cieľovej skupiny a oslovil všetky vrstvy.

Využívaš humor a nadhľad, ktoré si využil vo svojej tvorbe aj v reálnom živote?

Šíri sa taká legenda, ževraj áno. Nebudem ju vyvracať, iba dodám, že ak láska je korením života, tak humor je jeho cibuľovo-cesnakovým základom.

Plánuješ v písaní pokračovať? Ak áno, nosíš už v hlave ďalší zaujímavý námet?

Každú pozitívnu kritiku na moju knižku považujem v prvom rade za záväzok voči človeku, ktorý si dal ten čas a prečítal ju. Je mnoho ľudí, ktorí by mi neodpustili, keby som písať prestal a ja nemám odvahu ich nahnevať .

V hlave sa námety nosia zle, pretože sa tam veľmi radi strácajú. Ja si tie svoje zapisujem, a keď narazím na nejaký, ktorý mi nedá niekoľko dní po sebe spať, viem, že som narazil na ten správny. A presne niečo takéto nedávno prišlo. Je to však menší odklon od žánru, ktorému som sa venoval v posledných dvoch knihách, takže v tejto chvíli ešte neviem povedať, akou trasou sa to dostane k čitateľovi, keďže si to zatiaľ píšem iba sám pre seba.

Ide o katastrofickú čiernu komédiu z blízkej súčasnosti, v ktorej sa dá súhrou bláznivých náhod dohromady partia ešte bláznivejších postavičiek, ktoré sa budú snažiť nejakým šialeným spôsobom prežiť zo dňa na deň v ešte šialenejšej dobe, do ktorej sa z ničoho nič Slovensko ponorilo. Bez mobilov, bez internetu, bez elektriny, bez platobných kariet, bez pravidiel.

Keď si to tak po sebe čítam, znie to ako celkom zaujímavá anotácia, nie?! 🙂

Patríš medzi autorov, ktorí vedia písať hocikedy a hocikde? Alebo musíš mať okolo seba úplný pokoj?

Hocikedy a hocikde určite písať neviem, aj keď som to skúšal. Vôbec úplne najhoršie sa píše na protestných pochodoch – veľa hluku a stále do vás niekto drgá. 🙂

S akými reakciami na svoju tvorbu si sa doposiaľ stretol?

Peniaze ešte nechcel vrátiť nikto. Ak by som mal urobiť taký priemer, respektíve najvšeobecnejšiu reakciu, akú na moje knižky dostávam, znelo by to asi takto:

„Bolo to fajn, páčilo sa mi to. Možno trochu pomalší začiatok, ale potom sa to rozbehlo a išlo to až dokonca. A to je vždy lepšie, ako dobre začať a mať slabé finále. Páčili sa mi dialógy a psychológia postáv, no niekedy to trochu preháňaš s metaforami, prirovnaniami a zátvorkami. Trochu málo sexu, mohlo byť viac. Ale zasa, na niektorých scénach som sa fakt dobre zasmial. Najprekvapivejší bol záver, nečakal som, že vrahom bude komorník.“

Predpokladám, že si nielen autor, ale i čitateľ. Aké knihy by sme našli v tvojej knižnici?

Áno, čítam a snažím sa počas toho čo najviac naučiť, čo ma dokáže niekedy obrať o zážitok z knihy. Choroba z povolania ma núti neustále uvažovať nad konkrétnymi pasážami – či sú napísané dobre, či zle, či by som to vedel napísať lepšie, alebo či sú napísané tak brilantne, že ja sa na takú úroveň nemám šancu nikdy dostať.

Ak nad týmito vecami nerozmýšľam, tak viem, že som narazil na fakt výnimočnú knižku, pri ktorej som úplne zabudol na to, že je to vlastne text nejakého vzdialeného a X-krát úspešnejšieho kolegu , z ktorého by som si mal brať lekcie.

Svoju osobnú knižnicu si budujem a som iba na začiatku, pretože celý život som čerpal z tej otcovej. U mňa momentálne nájdete hlavne Stephena Kinga, Rozprávky pre neposlušné deti, Djokovičov životopis krížený s kuchárskou knihou a Stopárových sprievodcov, ktorých by som mal vrátiť bratovi.

Ak by si sa mohol stretnúť s jedným spisovateľom, kto by to bol? Niekto, kto už svoju tvorbu nemôže rozvíjať, alebo autor, ktorý v súčasnosti stále píše?

S Ľudovítom Štúrom. Jednoznačne.

Knižných tipov nie je nikdy dosť. Ktoré knihy by si našim čitateľom odporučil?

Mne osobne dala najviac kniha O písaní, v ktorej King píše o písaní a píše o tom fakt fantasticky. Ak sú medzi vašimi čitateľmi takí, ktorí uvažujú nad vlastnou tvorbou a zbierajú poznatky, prípadne sily, toto je tá najinšpiratívnejšia vec, aká v tomto smere existuje.

Inak som ale v knižných tipoch veľmi podpriemerný pomocník. To najlepšie, čo by som vedel odporučiť, je asi Deň Trifidov. Oveľa lepšie by som vedel pomôcť v otázke, ktorej knihe sa určite treba vyhnúť .

Si spokojný so situáciou, ktorá na slovenskom knižnom trhu vládne?

Ako mi raz dávnejšie napísala redaktorka jedného nemenovaného vydavateľstva, situácia na našom knižnom trhu je smutná. Vtedy som ešte nevedel, čo tým myslí. To síce neviem ani dnes, ale dnes už môžem mať na danú situáciu aspoň nejaký vlastný názor.

Z pohľadu autora je smutné, že kým čitateľ musí v obchode za jeho knihu zaplatiť v priemere od 7 do 10 eur, tak samotný autor z tejto sumy dostáva zhruba desatinu (veľakrát ani to nie) a peniaze dostáva až ako posledný v poradí. Zvyšok sumy si medzi sebou rozdelia ostatné články reťazca, ktoré knihe vlastne nevytvárajú žiadnu dodatočnú hodnotu – iba ju menia na dobre vyzerajúci a dobre umiestnený produkt. Pritom jediní, kto sa v tomto kolobehu nedá nahradiť, je autor a jeho čitateľ – rukojemníci celého komerčného systému.

Z pohľadu čitateľa je smutné, že kvôli tomuto nastaveniu sa dostáva na pulty kopec kníh, ktoré sú viac produktom pásovej výroby, než umeleckým dielom.

Pozoruješ v kníhkupectvách deficit či nadbytok kníh istého žánru?

Keď som začal písať, v rámci prípravy som si robil prieskumy tvorby domácich autorov, aby som mal prehľad o tom, akú úroveň majú diela slovenských spisovateľov. Musím priznať, že som bol naozaj sklamaný. Stokrát ožuté zápletky v mizernom spracovaní vystavané na jednom klišé za druhým.

V kníhkupectvách pozorujem nadbytok vyslovene zlých a zbytočných kníh, ktoré by som – byť ich autorom alebo vydavateľom – do sveta nikdy nevypustil. Nájde sa tam aj kvalita, ale je stratená v kvantite.

Aká je to podľa teba kvalitná či dobrá kniha? Čo by mala obsahovať alebo spĺňať?

Môj indikátor kvality je jednoduchý. Dobrá beletria vás nemusí o ničom presviedčať, veríte jej každé slovo. Čím častejšie počas čítania zabudnete, že vlastne čítate vymyslený príbeh, tým lepšiu knihu máte v rukách. Najlepším príbehom ste schopní uveriť, že sa niekde naozaj stali a autor iba prepísal, čo videl a zažil.

Či ma autor do niečo núti, najľahšie spoznám na postavách. Ak ich viem okamžite rozdeliť na dobrých a zlých s tým, že dobrí sa vždy chovajú dobre a zlí vždy zle, tak máme problém. Tento plochý model správania je pekný v amerických akčných filmoch, ale nie v kvalitnej literatúre. Zručný autor vyrobí komplexné postavy a nechá vám absolútnu voľnosť v tom, s kým budete a nebudete sympatizovať.

a predsa sa točíČo ťa vie odradiť od čítania konkrétnej knihy? Nezaujímavé postavy, monotónny dej, množstvo opisov?

Pozvoľný dej, opisy aj nevýraznejšie postavy sa dajú prežiť. Medzi knižné rakoviny, ktoré ma vedia znechutiť patrí: predvídateľnosť, klišé, nelogickosti, dej posúvaný neprirodzeným správaním postáv, umelohmotné a melodramatické dialógy, šablóny v opisoch, mizerná štylistika, tuctové zvraty, infantilné mená… a tak ďalej.

Sleduješ na internete aj portály či blogy s knižnými recenziami? Na základe čoho si vyberáš knihy?

Najčastejšie si vyberám knihu na základe osobného odporúčania od človeka, na ktorého vkus sa môžem spoľahnúť. Ale poslednú dobu narážam stále častejšie aj na knižné recenzie a občas sa nimi nechám zmanipulovať.

Je podľa teba možné, aby recenzent napísal objektívnu recenziu?

Recenzent je len čitateľ s hlasnejším názorom. Na knihu sa vždy bude dívať subjektívne, objektivita by sa od neho ani čakať nemala. Ak bude recenzovať knižku, ktorá ho nebavila napriek tomu, že je inak považovaná za skvelú, mal by napísať vlastný názor, nie názor väčšiny. V rámci svojho postoja následne vysvetliť, prečo ho nebavila.

Čitateľ by mal mať zopár overených recenzentov, ktorých vkus sa najviac podobá tomu jeho a ich subjektívnu kritiku sledovať. Takto by to malo fungovať.

Čo by mala obsahovať knižná recenzia, aby bola pre čitateľa užitočná?

S knižnou recenziou je to rovnako ťažké a zradné ako s anotáciou. Mala by nejakým elegantným spôsobom zhrnúť čo najviac podstatného a zároveň prezradiť čo najmenej podstatného. 🙂

Mám rád, keď recenzent píše špecifickým štýlom, keď je invenčný, odvážny a keď dokáže zachytiť v knihe skryté motívy, ktoré si inak bežný čitateľ nemusí všimnúť.

Blížime sa k záveru, čo by si odkázal našim i tvojim čitateľom?

Všetkým čitateľom, ktorí po mojej knižke siahli, ďakujem za šancu prehovoriť k vám skrz moje príbehy a verím, že ste neľutovali. Tých ostatných, ktorí ešte nemali tú príležitosť, k tomu srdečne pozývam. Využijem všetky dostupné sily a schopnosti k tomu, aby som v ďalšej tvorbe nesklamal.

Veľmi pekne ďakujem Plutoniu za otázky, držím vášmu portálu silno palce – nech žije dlho a prosperuje. Dúfam, že sa pri podobnom rozhovore ešte niekedy stretneme!

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytol: Martin Petro

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip