Linda Chopin (aj o Bodkou nekončím)

„Na tú otázku, na ktorú nechcem odpovedať, neodpovedám.“


Linda ChopinLinda, myslím, že sme sa naposledy kontaktovali v máji. Čo sa odvtedy zmenilo?

Všetko. Od mája prešla dlhá doba. Zmenila sa dokonca aj dĺžka mojich vlasov. Sú kratšie. 🙂

Z postáv, ktoré zohrávajú kľúčové úlohy vo vašich knihách – z Lukáša a Lindy, sa už stali, takpovediac, pojmy. Čakali ste to, keď ste po prvýkrát sedeli za počítačom a spisovali prvý príbeh?

Lukáš a Linda z mojich kníh to tiež nečakali. 🙂

Ako dlho vznikal príbeh Bodkou nekončím?

Netuším. Od vydania knihy Keď vášeň zhadzuje masku uplynul presne rok a vyšla Bodkou nekončím. Medzitým sme riešili druhé vydanie Zatmenia mysle, a preto sa mi to celé zlieva.

Vedeli ste už pri predchádzajúcom titule a jeho uvedení na trh, že sa pustíte do pokračovania?

Áno. Vedela som, že keď sa ešte raz pustím do písania, bude príbeh Lukáša a Lindy pokračovať. Sú to postavy, ktoré dokonale poznám a zbožňujem.

I keď sa už vaša spomenutá novinka volá Bodkou nekončím, ja som príbeh čítala ešte predtým, ako šiel na trh, a tú pomyselnú záverečnú bodku som tam predsa len cítila… Plánujete príbeh Lukáša a Lindy ešte rozvíjať? Alebo je táto možnosť vo hviezdach?

Vždy je všetko vo hviezdach, pretože žiadny nový zajtrajšok negarantuje žiaden z našich plánov. Každý nový deň má toľko variácií, kvôli ktorým musíme meniť svoje plány. Takže nič nie je isté.

Vašu priamočiarosť a svojskosť oceňuje aj vydavateľ. Ste taká aj v súkromí? Alebo všetky zábrany odhadzujete len v knižnom svete?

Všetky neodhadzujem ani v knižnom svete. Je zvláštne vidieť, keď na mňa niektorí počas rozhovoru začnú púliť oči alebo začnú habkať a potom sa mi vyhýbať. Ale viac smutné je to, že sa takto nebavíme všetci medzi sebou. Niekedy je ťažké ustáť následky, ktoré priamočiarosťou spôsobím sebe samej, a niekedy mám výčitky kvôli tomu, že sú ľudia vôkol mňa smutní z toho, čo som povedala, a napadne mi, že som to mohla povedať inak, jemnejšie. Vtedy sa vždy zaprisahám, že to zmením, alebo že v budúcnosti radšej skloním hlavu a budem ticho, ale ráno, keď vstanem. je opäť všetko inak. Moje dcéry sú skvelým zrkadlom. Priamočiare, emotívne a úprimné a ja zo všetkých strán počúvam, že „Nezmeníš to, veď sú celé po tebe.“

bodkou nekončímMyslím, že nikoho neurazím, ak vaše knihy zaradím aj do kategórie erotická literatúra. Pri čítaní vašich kníh však vnímam nemalú odlišnosť od ostatných príbehov tohto žánru – emotívnosť, akási nostalgická clivosť. Jednoducho povedané, čitateľ tu nenájde len pár drsných erotických scén, ale aj ničím neprikrášlené a pravdivé emócie. (Na rozdiel od zahraničných autorov, ktorí skĺzavajú do prvoplánovosti…) Dali ste si pri písaní na tom záležať? Alebo je to výsledok prirodzeného procesu, do ktorého ste sa vôbec netlačili?

Nikdy nebudem robiť nič iba trochu alebo povrchne. Všetko, čo robím, robím „veľmi“ a tak je to aj s písaním. Keď píšem, tak „veľmi“ prežívam všetko s postavami z knihy a to čo prežívam, dávam na papier. A je úplne jedno, či ide o erotické pasáže, alebo pasáže plné citov.

Pri Bodkou nekončím som mala pocit, že ste aj erotické pasáže povýšili o stupienok vyššie. V porovnaní s predchádzajúcimi titulmi, som tu spozorovala väčšiu odvahu. Nebudem prezrádzať viac… 🙂 Bolo to vaším zámerom?

V žiadnej z mojich kníh nie je nič, čo by sa v nich ocitlo s nejakým zámerom. Dej plynie v mojich predstavách a tak, ako myšlienky plynú, ja píšem. Je oslobodzujúce písať pod pseudonymom. Nikto ma neobmedzuje a nemusím premýšľať napríklad nad tým, ako vysvetlím rodičom „erotickú pasáž o stupienok vyššie.“

Vedeli by ste porovnať Bodkou nekončím s predchádzajúcimi dvoma príbehmi? (Zatmenie mysle, Keď vášeň zhadzuje masku.)

Áno. Zatmenie mysleBodkou nekončím sú knihy, ktoré sú učesané. Keď vášeň zhadzuje masku je písaná drsne, surovo a šibenične. Rozdiel je aj v reakciách od čitateľov. Kým Zatmenie a Bodka sú obľúbenejšie u žien, Vášeň boduje na plnej čiare u mužov. Asi je to naozaj tým, že ženy nielen myslia, ale aj cítia a muži radšej iba myslia – jednoducho.

Mnoho čitateľov sa vás pýta na to, či neplánujete vyjsť z anonymity. Zvažujete túto možnosť? I keď možno aj v ďalekej budúcnosti?

Veľmi lákavé. Často sa s tým v predstavách pohrávam a zachádzam aj do extrémov toho typu, že keď to dala Madonna, dám to aj ja. Nie je problém vystúpiť z anonymity, aj tak už mnohí vedia, kto som. Rozdiel je ale v tom, že momentálne si vyberám ja tých, ktorí budú vedieť, že píšem, a vyberám si aj čitateľov, ktorí budú poznať moju tvár. Ak by som to urobila inak, musela by som čeliť reakciám zo strany všetkých ľudí, ktorí ma reálne poznajú a všetci vieme, že úspech sa neodpúšťa. A tu je tá chvíľa, keď už nejde iba o mňa, ja by som to zvládla, ale ide aj o žabky a moju rodinu.

zatmenie myslePredtým ako sa tak možno stane, potešme čitateľov nejakou zákulisnou informáciou. Otázka teda znie – Aká je Linda Chopin, keď sa práve nevenuje písaniu? Ako sa pozerá na svet a vníma realitu navôkol?

Keď sa nevenujem písaniu a zvyčajne viac ako písaniu, sa venujem každodennému životu, som rovnaká, ako keď sa venujem písaniu. Nedá sa to odčleniť. Aj keď píšem, tak o žabky sa postarať musím. Do práce chodiť musím. Keďže ešte stále študujem, rovnako musím zvládať skúšky a písanie prác súvisiacich so skúškami a tiež musím upratovať, variť, prať, žehliť, stihnúť kaderníčku, kozmetiku a nájsť si každý deň päť minút aj pre seba. Na kávu, ticho a myšlienky. Svet vnímam veľmi detailne a situácie, ktoré život prináša, veľmi citlivo a často ma ubíjajú. Viem, že je trendy prehlasovať „Zmeň seba a zmeníš svet a čím viac ľudí sa zmení, tým je väčšia šanca na zmenu na celom svete“, ale reálne, v širšom aspekte to nevidím a necítim nikde vôkol seba. Utópia, ale želám si, aby ľudia mohli žiť v mieri všade a aby zanikli spoločenské rozdiely, pretože ako som písala aj v Bodke – Každý človek je iný, všetci ľudia sme rovnakí. Nikto nie je nadčlovek len preto, že má titul, alebo preto, že je riaditeľ, alebo majiteľ nejakej prosperujúcej firmy.

Stotožňujete sa s tvrdením, že každá kniha je svojím spôsobom autorovým zrkadlom? Ak áno/nie prečo?

Hm? Ktorá kniha? 🙂 Každá určite nie. Je mnoho kníh, v ktorých je dej vymyslený alebo v ktorých je prepísaný príbeh, ktorý prežil niekto iný. Čitateľ podľa mňa aj tak vždy cíti, či sú knihy zrkadlom toho, čo autor prežil, kde bol, s kým sa stretol, čo ho desí a čo ťaží, čo by rád zmenil, alebo nie.

A čo tak tvrdenie – Každá kniha má svojho čitateľa? Delíte knihy na dobré a zlé/menej vydarené? Alebo tie, ktoré vám nezapasujú, vnímate tak, že určite zožnú úspech niekde inde?

Delím ich na dobré a zlé podľa seba a vôbec sa nezamýšľam nad tým, či tie, ktoré ja nedočítam, zožnú úspech inde, alebo nie, pretože ma to prestáva zaujímať a netýka sa ma to ani ako autora.

V prvom rozhovore, ktorý sme spolu vytvorili, som sa vás pýtala na najčastejšiu otázku, akú vám čitateľské publikum kladie. Vaša odpoveď znela: „Sú knihy prepisom tvojho života? Prežila si tie príbehy?“ Ja sa nebudem dožadovať odpovede na túto otázku, skôr ma zaujíma, akú odpoveď títo čitatelia dostávajú… 🙂 Je to priama odpoveď alebo akési „prekorčuľovanie“?

Pýtajú sa mnohí, ale mám jednu vlastnosť. Neviem či dobrú, alebo zlú, ale ja ju mám celkom rada. Na tú otázku, na ktorú nechcem odpovedať, neodpovedám. Buď som ticho a tvárim sa, že nepočujem, alebo prejdem na inú tému.

Lindu Chopin vnímam ako otvorenú ženu s vlastným názorom. Preto sa bez okolkov môžem spýtať nasledujúcu otázku a som si viac-menej istá, že sa dočkám úprimnej odpovede. Ako vnímate slovenskú literárnu scénu? Čo vám na nej imponuje a naopak – najviac prekáža?

Nepoznám celú slovenskú literárnu scénu. Ani ako čitateľ, ani ako autor. Našťastie. Alebo možno škoda? 🙂 Ale je skvelé, že napriek elektronickej dobe, v ktorej žijeme, ľudia stále knihy čítajú. Klasické – papierové – voňavé. Najviac mi prekážajú správy typu „Píšem knihu, koľko zarobím? Koľko si zarobila a čo máš v zmluve?“ Ten, kto zapína notebook s takouto myšlienkou, keď začína písať, bude nakoniec nešťastný. Čo sa týka technickej stránky, tak spôsob distribúcie kníh do predajní je na Slovensku naozaj nedemokratický.

Ako vnímate komunitu recenzenti a autori? Myslíte si, že dobré vzťahy medzi recenzentmi a autormi sú pre všeobecné čitateľské publikum skôr na škodu?

Myslím si, že keď má recenzent dobrý, veľmi dobrý, priam až priateľský vzťah s autorom, tak to je ako keby sa študentka vyspala s profesorom, s ktorým ju čaká skúška. A keď ten vzťah pokračuje, tak vo väčšine prípadov je v suchu aj druhá skúška a na tretiu sa už pripraviť ani nemusí, aj tak prejde a to je veru na škodu pre celú našu spoločnosť.

keď vášeň zhadzuje maskuČo si predstavujete pod pojmom konštruktívna kritika?

Racionalitu. Kritiku, ktorá ma prinúti zamyslieť sa nad chybami, ktoré robím a pracovať na sebe, aby sa tie chyby už v budúcnosti neopakovali. Jasné, že sa nepočúva ľahko, aj keď je dobre mienená. Chvíľu sa v nej vždy utápam, bránim sa jej, ale potom si ju nechám prejsť hlavou a nakoniec z nej vyťažím maximum pre vlastný rozvoj.


Akých chýb sa recenzenti najčastejšie dopúšťajú?

Že si nedržia odstup od autorov. Ale najskôr asi kto je recenzent a kto ním už nie je. A či existuje vôbec rozdiel medzi recenzentom a recenzentom. To, že má niekto zmluvu s jedným vydavateľstvom a hodnotí knihy rovnakých žánrov, neznamená, že je lepší recenzent, ako čitateľ, ktorý nemá žiadnu zmluvu a číta množstvo kníh rozdielnych žánrov.
Recenzent by mal byť sčítaný a mal by mať prelúskané knihy rôznych žánrov. Mal by mať vzdelanie a vedieť objektívne porovnávať jednotlivé diela, nie autorov 🙂 a mal by si držať odstup, aby to nedopadlo ako o dve otázky vyššie s profesorom a so skúškou. Chápem, že si teraz vyrobím mnoho nepriateľov, ale môj subjektívny pocit je taký, že v dnešných časoch sa mnoho recenzií kupuje a to nie je správne.

A čo autori a ich nedostatky? 🙂 Dokáže vás niečo od čítania odradiť?

Áno. Dokáže ma odradiť, keď poznám autora a na každé hodnotenie od čitateľov, samozrejme, pozitívne (lebo negatívne hodnotenia v niektorých prípadoch vymreli), aj na stopäťdesiate pozitívne hodnotenie, reaguje tým, že „Plačem alebo plačem od dojatia“. Čím viac sa s tým stretávam, tým viac ma to odrádza od prečítania knihy. Mám zakúpených zopár titulov, pri ktorých sa okrem toho, aby som z nich občas poutierala prach alebo ich popresúvala, nezmôžem na nič viac, pretože vždy pred sebou vidím autorovu tvár zmáčanú od sĺz a to ma tak desí.

Ktorého autora, či už zahraničného/slovenského, súčasného/zosnulého by ste rada pozvali na kávu? Aké otázky by ste mu položili?

Je ich viac. Je ich mnoho a občas, keď čítam nejakú knihu, tak si predstavujem, že sedíme niekde v kaviarni. V takej, kde ľudia chodia pozorovať a byť videní. Kde sú ľudia neznámi, všetko je anonymné – pán so sivou bradou, v elegantnom obleku s bohémskym červeným šálom okolo krku pije kávu a je v nej aj dáma s krásnymi črtami tváre, ktorá sa s ním dá do reči a v tom všetkom my – autor knihy, ktorú zbožňujem alebo práve čítam a ja.
Lev Nikolajevič Tolstoj – „Keď ste písal Annu Kareninu, tušil ste, že raz budete taký veľký, že nikdy naozaj nezomriete? – Myslíte si, že je správne, keď nútia štrnásťročné deti k tomu, aby pochopili Vojnu a mier? Vyučujú o Vás, o Vašich dielach v školách správne?“
Jozef Urban – „Ako ste dokázal ustáť zrážky s literárnymi funkcionármi a papalášmi, ktorí si mysleli, že môžu všetko?“
Pavel Hirax Baričák – položila by som mu asi stotridsať otázok. O všetkom. O deťoch, o ľuďoch, o ženách, o mužoch, o šéfoch, atď.
Ján Kozák – tréner – aj keď nie je autorom knihy, ktorá o ňom nedávno vyšla, aj tak by som s ním na kávu chcela, aj na slivovicu a opýtala sa ho, prečo si vybral za autora knihy o svojom živote športového redaktora Zemana.
A práve teraz som dospela k záveru, že nepoznám žiadneho autora, ani zosnulého, ani súčasného, pri ktorom by som mlčala.

Aký titul je dominantou vašej knižnice?

Antoine De Saint Exupéry – Malý princ.

Máme tu priestor na záverečnú bodku, ktorou sa možno nič nekončí 🙂 . Čo by ste našim – vašim čitateľom odkázali?

Aby boli milovaní a milujúci a užívali si život, ale nezabúdali na zodpovednosť. Nech experimentujú so všetkým, na čo majú chuť, a občas nech si doprajú aj to, čo skutočne možno ani nepotrebujú – nehoráznu kabelku, veľmi drahé šampanské a pocit, že každý môže byť aspoň jeden deň šéfom celej planéty. A ešte im odkazujem, aby boli šťastní, a keď to nejde, tak nech sa nepretvarujú, spontánnosť sa vypláca a úprimnosť je nadovšetko a nie je to iba fráza.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Linda Chopin

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip