Lena Riečanská

„Recenzie nás vedia potešiť, ale aj raniť.“


PORTRET_05 - kópiaLenka, na úvod veľmi jednoduchá otázka: Čo pre vás znamená knižný svet?

Vojdem do kníhkupectva, sadnem si do kresla a obklopená množstvom kníh sa ocitnem v knižnom svete. Vdychujem vôňu novších aj starších titulov, vnímam prítomnosť literárnych hrdinov, tíško sedím medzi príbehmi, ktoré sú ukryté v zatvorených knihách. Nesmierne sa teším, že medzi nimi sú aj moje diela a možno nejako podobne na čitateľov pôsobia hrdinovia príbehov, ktorým som s námahou vdýchla život.
Ale tento svet mi dopĺňajú aj reálni hrdinovia, lepšie povedané priatelia, ktorých som vďaka literatúre spoznala. Sú to básnici, spisovatelia, ilustrátori, vydavatelia, vzácni knižničiari…, s ktorými sa vzájomne podporujeme a tešíme sa z každého nového literárneho diela. Môj literárny svet je bohatý na príbehy, na priateľstvá a príjemné stretnutia. Ale, aj veľa času stráveného s mojím notebookom (Musela som ho spomenúť, aby nevypovedal službu.) 🙂

Na svojom konte máte šesť kníh. Päť titulov (Trojlístok z internátnej izby; Karolína, neblázni!; Nebo, peklo, raj; Čerešňa na šľahačku a Nikdy mi nebolo lepšie) si vychutnajú dospeláci či dospeláčky a jeden titul je venovaný menším čitateľom (Ach, tá Joja!). Čo vás viedlo k tomu, že ste na chvíľku zmenili žáner?

Nebrala by som to ako chvíľkovú zmenu žánru. Zámer bol rozšíriť tvorbu o žáner, ktorý mi podarí zaujať mladučké čitateľky. Kniha Ach, tá Joja je príbeh, určený dievčatám približne od 9-12 rokov. Ak sa školáčky naučia vziať do ruky typ tohto románu, ktorý je o živote, priateľstve, rodine, začínajúcej láske…, po čase budú siahať aj po románoch určených dospelým čitateľkám. Verím, že v budúcom roku vyjde v sérii „Navždy kamošky“ ďalší dievčenský príbeh. Držte mu palce.

Hovorí sa, že napísať knižku pre deti je komplikovanejšie ako vytvoriť príbeh pre dospelých čitateľov. Je to pravda? Museli ste napríklad uvažovať nad tým, či mladý čitateľ pochopí všetky dejové súvislosti?

Máte pravdu. Nie je to jednoduché. Deti žijú vo vlastnom svete. Myslenie autora sa musí vrátiť v čase, pritom svoje mládežnícke roky reálne preniesť do súčasnosti. Usilovala som sa vniesť do príbehu to, čo prežívajú všetky deti bez rozdielu na obdobie, v ktorom žijú. Dôležité rodičovské pohladenie, detské tajné skryté túžby, zmysel pre spravodlivosť, nerozlučné priateľstvo, začínajúcu lásku a všetko to prispôsobiť dnešnému náročnému, technicky vyspelému svetu. Príbeh musí byť veselý aj vážny a, samozrejme, aj nenásilne poučný. Dúfam, že sa mi podarilo tieto prvky v románe správne skĺbiť. Zatiaľ sú odozvy od čitateliek priaznivé.

Čo vás inšpirovalo k napísaniu prvej knižky? Kedy ste si povedali, že skúsite spísať príbeh do knižnej podoby?

Prvý príbeh, ktorý som knižne spracovala bol určený len členom mojej rodiny. Je to malý cestopisný román Potulky po Austrálii s podnadpisom „Matky idú do sveta“. Napísala som ho po absolvovaní jednomesačného pobytu v Austrálii a v podobe niekoľkých výtlačkov zostal v súkromných knižniciach mojich najbližších. Až po ich podpore začal vznikať prvý románový príbeh. Vyvíjal sa strana po strane, úplne pozvoľne a nerobila som si žiadne nádeje, že sa raz ocitne na pultoch kníhkupectiev. Keď sme rukopis románu Trojlístok z internátnej izby spolu s mojou priateľkou osobne priniesli do vydavateľstva a o dva týždne v telefóne odznelo „Áno, berieme to!“, neverila som vlastným ušiam.

Aký to bol pocit, keď ste po prvýkrát držali v rukách svoje dielo?

Úžasný, krásny, neuveriteľný, neopísateľný! Pocit radosti, zadosťučinenia a poznania, že predsa len je vo mne čosi, čo vo vnútri tlelo, usilovalo sa dostať von, len čakalo na správnu šancu.

Máte nejaký cieľ, ktorý by ste ako autorka chceli dosiahnuť?

Nekladiem si ciele, za ktorými sa treba bezhlavo rútiť. Žijem súčasnosti, v realite a koľko sa dá, toľko sa snažím spríjemniť život sebe a svojmu okoliu.

Určite sa vo svojom voľnom čase začítate do príbehov iných autorov… Po akých knižkách siahate? Vedeli by ste našim čitateľom odporučiť pár titulov (známych i menej známych), ktoré dozaista stoja za prečítanie?

V súkromí svojej obývačky otvorím knihu a prenesiem sa do určitého príbehu, do neznámeho sveta, do života niekoho iného. Sú to vzácne chvíle relaxu a vždy, keď to čas dovoľuje, doprajem si túto radosť. V tomto období najradšej siaham po dielach slovenských autorov. Jednak mám medzi nimi veľa priateľov, a čo je dôležité – píšu výborne. Nechcem tu teraz vyzdvihovať diela niektorých autorov, pretože by ich bolo veľa. Ale chcem čitateľov ubezpečiť, že knihy slovenských autorov stoja za pozornosť a prečítanie a vrelo odporúčam venovať im pozornosť.
Moja srdcová záležitosti z detských čias je román Charlesa Dickensa Oliver Twist, odporúčam mojim mladučkým čitateľom, a tým ostatným životopisný román o francúzskom sochárovi Augustovi Rodinovi Nahý som prišiel na svet.

Čítali ste počas školy povinnú literatúru? Ak áno, utkvel vám v pamäti nejaký titul?

Čítala aj nečítala. Čo by som to bola za študentku, keby som občas v niečom nepoľavila? Povinnú literatúru sme vnímali ako niečo nútené, čosi, čo nechcete, ale musíte. To jej na popularite nepridávalo. A tak sme často odpisovali obsahy jeden od druhého. Nemali sme to uľahčené internetom. Pomáhali sme si navzájom. Myslím, že podobne konala väčšina študentov. Až po čase človek zistil, o aké literárne skvosty prišiel. Ktoré diela mi skutočne utkveli v pamäti? Romain Rolland – Peter a Lucia, Ernest Hemingway – Starec a more, Lev Nikolajevič Tolstoj – Anna Karenina, Vojna a mier…

Vrátili ste sa v dospelosti k nejakému titulu z povinného čítania?

Jednoznačne k posledným dvom titulom, ktoré som uviedla v predchádzajúcej odpovedi a tiež k Exupéryho Malému princovi. Túto knihu deti čítajú trošku predčasne a často odkazu poriadne nerozumejú. V dospelosti ju vnímate inak.

Aká je to podľa vás kvalitná či dobrá kniha? Čo všetko by mal do nej autor vložiť, aké kritériá by mala spĺňať?

Každý má iný názor na dobrú knihu. Hlavne musí zanechať nejaký odkaz, niečo vám povedať. Keď dobrú knihu po dočítaní položíte a potrebujete časový priestor na jej doznenie v duši, určite zaujala. Tak je to u mňa aj pri dobrom filme. Neznášam, keď sa ma okamžite niekto usiluje vytrhnúť z deja a preniesť do iného sveta. Musím chvíľu sedieť, započúvať sa do záverečnej hudby a aspoň nechať prejsť titulky. Podobne je to s dobrou knihou, musí vo vnútri doznieť.

A ako je to s knižnými recenziami? Na čo by recenzent nemal zabudnúť, čomu by sa mal pri písaní recenzie vyvarovať, aby napísal dobrú či pre čitateľa prínosnú recenziu? Je podľa vás možné, aby bola recenzia napísaná objektívne?

Recenzia? Pre autora ťažká otázka. Recenzie nás vedia potešiť, ale aj raniť. Autor so svojimi postavami dlhšie obdobie prežíva dobré aj zlé. Prežíva radosti, šťastie aj smútok, ktorý bolí. Usiluje sa príbeh popísať najdôveryhodnejšie – tak, aby čitateľa zaujal a aby bol uveriteľný. Vloží doň kus svojej duše. Niektorého čitateľa hotový román zaujme, chváli ho a je ním nadšený. Iný čitateľ ho odsúdi po pár prečítaných stranách a viac mu nedá šancu. Obrazne povedané je to o tom, že niekto preferuje čiernu a iný červenú farbu. Každý z nás je jedinečná osobnosť a rovnakú situáciu vnímame rozdielne. Zadáte jednotnú tému na slohovú prácu, tridsať študentov ju napíše úplne inak. Konštruktívne pripomienky k dielu sú pre autora prínosom. Jednoznačné odsúdenie, ktoré ublíži, môže autora odradiť od ďalšej tvorby.

Chýba vám na slovenskom knižnom trhu nejaký žáner, ktorý nie je slovenskými autormi veľmi zastúpený? Prípadne, pociťujete u nás prázdne miesto, na ktoré si spisovatelia zatiaľ veľmi netrúfajú?

Myslím si, že dnes si každý môže nájsť v literatúre svoj žáner. Slovenskí autori sa začali presadzovať v rôznych literárnych oblastiach. Každý musí vedieť, čo mu je blízke a čo dokáže čitateľovi kvalitne priblížiť.

Plánujete v budúcnosti napísať ďalší príbeh? Ak áno, máte už v hlave nejaký nápad?

Nápadov v hlave – tých sa autorom preháňa množstvo. Ani v tej mojej to nie je inak. Len ešte z nich jeden uprednostniť a venovať mu väčšiu pozornosť… Moje myšlienky momentálne spriadajú dej až dvoch románov. Jeden je určený dospelým čitateľkám a druhý mladým slečnám. V prvom budú hrdinkami tri ženy z jednej rodiny a v tom druhom ďalšia dievčina z „Navždy kamošky“ – Soňa. Teraz potrebujem len veľa času, sústredenia, podporu rodiny aj čitateľov a hádam to dám. 🙂

Čo by ste na záver odkázali našim i vašim čitateľom?

S kultúrou a s literatúrou je život bohatší. Čítaním môžete prežiť množstvo zaujímavých príbehov. Správne vyberajte a doprajte si radosti, odľahčia Vám starosti.
Srdečne Vás pozdravuje Vaša Lena.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Lena Riečanská

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip