Kristína Ježovičová

„Čítanie je ako zákonom schválené nazeranie do cudzích okien.“


Fotka na obálkuKristína, máš na konte tri knihy. Kedy si začala s písaním? V čom nachádzaš inšpiráciu, čo je hlavným motívom tvojich kníh?

Začala som pred troma rokmi na Medzinárodný deň detí. Inšpiráciu nachádzam v knihách, ktoré som prečítala, v hudbe ale i v živote. Najviac však v hudbe. Čo skladba (album), to príbeh. Alebo čo koncert, to príbeh – Soňa je príkladom toho, ako sa vám vleje do žíl temný pop.
Hlavným motívom mojich kníh je podľa všetkého, zdá sa, hľadanie nových začiatkov a túžba po zmene.

Trošku sme zalistovali v recenziách na tvoje knihy. Aj v profile autora uvádzaš, že sú tvoje diela popretkávané cynizmom, sarkazmom, píšeš so zvláštnou dávkou humoru. Nesú tvoje knihy skutočné životné príbehy? Majú nejaký spoločný prvok, ktorý ich zjednocuje?

Osobne si myslím, že sa vo svojich knihách dosť krotím, teda, držím moje postavy na uzde. Zväčša sú sarkastickejšie v myšlienkach ako v dialógoch. A zasa nie sú úplne necitlivé. Možno občas sú… Ako to pomenovať? „Znecitlivené“ nie príliš prívetivými situáciami, ktoré ich postretli.
Nepíšem skutočné príbehy. I keď netvrdím, že sa v knihách neobjavujú nejaké zážitky z detstva, zo školy a podobne.  

Nepíšeš skutočné príbehy, takže tvoja fantázia musí byť obdivuhodná… Je podľa teba jednoduchšie napísať príbeh z reálneho života?

Mám bujnú fantáziu už od detstva a v mysli neustále ohýbam realitu. Z pohľadov a viet niekedy i cudzieho človeka v hlave formujem charakter a príbeh, ktorý by mu pristal. Možno je to inak dobrosrdečný, stále vysmiaty človek, len akurát v deň nášho jediného stretnutia mu nesadla raňajšia praženica. No ja si napríklad predstavujem, že sa pošmykol na rybičke, ktorá vyskočila z akvárka práve, keď išiel okolo. A že ho ani tak nemrzela smrť toho stvorenia, ako to, že to bol vzácny cenný druh, ktorý sa chystal v ten deň predať. No v tej kyslote sa mu mihol na tvári úsmev. Tú rybu dostal od svokry na Vianoce. To zavŕzganie pod topánkou nebolo až také hrozné. Tú vrtkú potvoru pomenoval práve po nej. 
Napísať príbeh z reálneho života som neskúšala. V hlave som sa s tou myšlienkou pohrávala. Ale naozaj len chvíľku. Nebolo by to pre mňa celkom neuskutočniteľné, ale predsa len zložité.

Vieš charakterizovať skupinu čitateľov, ktorá tvoje knihy zaujme najviac? Siahli po poslednej, ešte horúcej novinke Soňa aj muži?

Čítajú ma zväčša ženy (tie sa mi ozývajú) a muži…  Tí z rodiny sa nepočítajú, však? (smiech). Na Soňu mám zatiaľ dva ohlasy, od svojich kolegýň autoriek.
Samozrejme, všetkých bez rozdielu vás pozývam do sveta mojich hrdinov. Budem veriť, že vás čítanie psychicky (niekoho možno i fyzicky) vzruší rovnako ako mňa ich písanie.

A čo manžel, číta tvoje rukopisy, alebo mu podhodíš už hotové „dieťa“? Kto je tvojím hlavným kritikom počas písania, a kto, naopak, po vydaní knihy?

Manžel čítal iba rukopis Uväznená v čase.
Počas písania mojich prvých rukopisov boli hlavnými kritikmi spolubojovníci z Mámtalentu – moji terajší veľmi dobrí priatelia, ktorým sa rovnako splnil sen o vydaní knihy.   
Dnes sa už pri písaní spolieham viac-menej sama na seba. Nemám komplexných beta čitateľov, takže kto čítal napríklad Soňu, možno pocíti, že väčšinu (zlomok bol uverejnený na nete) textu nikto „nekočíroval“ svojím názorom.
Teraz často počúvam… Radšej si text vychutnám až v knižnej verzii.
A môj hlavný kritik po vydaní? Takého nemám.

Aké knihy čítaš ty? Máš obľúbený žáner? Hľadáš v literatúre skôr oddych alebo priestor na zamyslenie?

Obľúbený žáner? Taký neexistuje. Ale rovnako by bola hlúposť, keby som napísala, že čítam a obľubujem všetko. Mám rada klasiku ako takú, sci-fi klasiku, gotické romány, historické romány a romance, občas horory, knihy z lekárskeho prostredia, básne, rozprávky, spoločenské romány, knihy so štipkou mysteriózna alebo krimi, atď.
Najviac zbožňujem sestry Bronteové, ich obdivovateľku Daphne du Maurier, potom som si obľúbila spisovateľov ako Guy de Maupassant, Jude Deveraux, Johanna Lindsey, Lisa Kleypas, Barbara Bickmorová, Robin Cook, Michael Crichton a  v poslednom čase som prišla na chuť Kingovi a Rowlingovej. Je ich veľa. V literatúre väčšinou hľadám i nájdem všeličo.

Inak asi viem, čo zväčša nečítam. Všimla som si to už dávnejšie. Vyhýbam sa knihám, na ktorých je nálepka skutočný príbeh. Myslím, že za posledné tri roky som držala v ruke iba zopár takých kníh. Zvláštnosťou je, že radšej čítam o vymyslených zverstvách a pestvách ako o tých skutočných. Pri čítaní príbehov, ktoré sa naozaj udiali, ma zrejme omnoho viacej zarmucuje a znechucuje ľudské správanie.
A inak, aby som už celkom „unavila“ túto otázku : Nečítam motivačné knihy.

Čo hovoríš na slovenských autorov? Je niekto, kto je tvojmu srdcu najbližší?

Zo slovenských ma baví napríklad Jana Pronská, Marek Zákopčan, ale i debutantka Mirka Novysedláková.
Srdcu blízki sú mi moji priatelia, ktorých som spoznala na už spomínanom literárnom portáli. Patrí medzi nich Evka Hrašková, Gabika Bernátová, Maťa Novotová, Majka Blšáková a last but not least Janko Mrva.

Ak by si mala možnosť stretnúť sa s hocikým zo slovenskej či svetovej literatúry, kto by to bol? (Fantázii sa medze nekladnú, pokojne zalov aj v spisovateľskom nebi…)

Mám loviť v spisovaľskom nebi?  Podľa mňa je možné, že niektorí z nich skončili celkom inde. Och, ale nebudem zbytočne cynická.
Z tých mŕtvych by mohol byť zaujímavý Guy de Maupassant, mnohé by som sa mohla od neho naučiť. Sestry Bronteové boli podľa všetkého uzavretejšie, ale stretnutie s nimi by ma istotne potešilo.
A teraz späť k realite. Čo tak vidieť sa konečne naživo so zatiaľ virtuálnou priateľkou Majkou Blšákovou, ktorej písmená neskutočne obdivujem? Ale i stretnutie s Pronskou a Zákopčanom by mohlo byť viac ako úžasné. Vlastne rada sa stretnem s kýmkoľvek, kto má rád písanie i čítanie.   

A čo povinná literatúra… Má aj v dvadsiatom prvom storočí svoje miesto? Keby si prešla pohľadom po tvojej súkromnej knižnici, ktorý majstrovský kúsok by si tam našla? A čo ti, naopak, zo školských čias utkvelo najviac v pamäti?

Podľa mňa niektoré diela sú príliš náročné (mám na mysli najmä stredoškolské povinné čítanie) a vyžadujú si určitý stupeň zrelosti – vravím teraz viac-menej o sebe, vy ostatní ste možno na všetkých tých velikánov boli v tom období pripravení. Mnohé diela sa mi dostali do rúk opätovne a môžem s čistým svedomím prehlásiť, že jaaaj, konečne chápem, o čo išlo. Inak na poličke mám napríklad tri Jany Eyrové. Dva výtlačky v slovenčine a jeden v angličtine.

Aké knižky by si zaradila do povinného čítania dnes?

Soňu. Nepýtajte sa prečo. Proste mi to ako prvé napadlo.

Aký máš názor na slovenských recenzentov? Vedia vystihnúť literárne diela s čo najväčšou dávkou objektivity? Aké pocity v tebe vyvolávajú recenzie na tvoje vlastné knižky?

Ako môže byť recenzia knihy objektívna, vecná a nezaujatá? Podľa mňa sa ľuďom kniha subjektívne páči, alebo subjektívne nepáči. Vybuduje si k nej určité sympatie, prípadne antipatie. Zrejme je ľahšie verejne písomne pochváliť niečo, čo recenzenta ohúrilo. A omnoho ťažšie je verejne zdieľať názor o knihe, ktorá ho na plnej čiare sklamala. V prípade zahraničných titulov je, samozrejme, jednoduché dielo zniesť pod čiernu zem, k tomu nie je čo dodať. Pre viacerých slovenských recenzentov je však ťažké napísať negatívnu recenziu na slovenskú knihu, pretože si to vyžaduje omnoho viac taktu a zaobaľovania.
Ale vráťme sa k téme objektivity. Väčšina slovenských recenzentov neskúma „technické parametre“ knihy. Ale nevidím v tom obzvlášť veľký problém.
Recenzie na moje knihy vyvolávajú vo mne veľmi prekvapujúce pocity.

Aká je to dobrá, kvalitná, zaujímavá recenzia?

Ak to zoberieme z hľadiska zaujatia nádejného čitateľa a jeho následného navnadenia na čítanie, tak by mala recenzia vyvolať v človeku viac otázok ako odpovedí. A v prípade odradenia… je to asi naopak 😀

Sú pre teba reakcie od čitateľov dôležité? A čo taká kritika? Dotkla sa ťa pri prvej knihe viac, ako pri druhej, tretej? Ako vnímaš, keď sa pod knihou objaví aj negatívny názor?

Jasné, že sú dôležité. Kniha bez čitateľov a ich reakcií… Ticho. Azda najhoršie je ticho. Vtedy máte pocit, že vaša kniha ani neexistuje. Pochvalné slovo, či pravý opak, len, prosím, žiadne ticho.
Moje knihy neboli vo vydanej forme príliš negatívne kritizované, čo ma veľmi teší, ale… Azda takú podstatnú ranu utŕžila pôvodná obálka knihy Uväznená v čase. Občas sa niekto posťažuje na mieru reálnosti osudov mojich postáv.

Ako u Teba prebieha proces písania knihy? Ako dlho pracuješ na jednom príbehu? Máš zamestnanie, staráš sa o dve krásne dcérky, sem-tam aj o manžela ( 🙂 ), kedy vlastne píšeš?

Rozmýšľam, píšem, píšem, potom premýšľam. Potom stokrát opravujem. Potom stokrát čítam. Medzitým začnem písať iný príbeh. Počúvam hudbu. Píšem. Varím, pečiem a premýšľam pritom o príbehu. Ale nie vždy. Niekedy vypnem a nemyslím. Ale potom zasa snívam o príbehu (aj o viacerých naraz) a píšem väčšinou večer a v noci. Ale aj vtedy, keď sú deti v škôlke a ja nie som v práci, keď sa pekne hrajú a neškriepia. Keď sa im venuje manžel. A áno, pravidelne upratujem i periem. Ešte šťastie, že nežehlím, to je totálny zlodej času. Bielizeň po vypratí poriadne vyťahám a namiesto žehlenia píšem. Občas nestíham ani skladať a obliekame si šaty rovno zo sušiaka, priznávam –a namiesto toho píšem. Keď som v práci, jedine vtedy nepíšem a ani si na písanie zväčša nespomeniem.

Pri prvej knihe Uväznená v čase si krátko po jej vydaní mala dotlač s novou obálkou. Aká bola reakcia tvojich čitateľov? A ako vznikajú tvoje obálky?

Nová obálka sa im páčila viac. Výber vhodnej obálky je pomaly ťažší ako pôrod a k opisu tej bolesti by som sa nerada vracala. Radšej.

Vieme, že v písaní nezaháľaš a poctivo pracuješ na ďalšom rukopise.  Čím čitateľov prekvapíš tento raz? A hlavne, kedy sa Uväznená v čase, Podvodníčka a Soňa budú tešiť ďalšej knižke s tvojím menom?

Hm, rukopis je dopísaný už dávnejšie. Len ešte zreje. Bude o rôznych podobách škaredosti i krásy, tej vonkajšej i vnútornej. Ak budem spokojná s konečnými úpravami, vyjde pred Vianocami.   

Čo by si odkázala našim i tvojim čitateľom?

Čítanie je ako zákonom schválené nazeranie do cudzích okien. Avšak nie ďalekohľadom, ale exkluzívne a celkom zblízka. Preto čítajte a smelo nazerajte.

Rozhovor zostavili: Eva Hrašková, Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Kristína Ježovičová

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip