Erika Jarkovská

„Považujem za obrovské plytvanie venovať čas čítaniu iba preto, lebo som začala… To si radšej sadnem k písaniu.“


1 (1)Erika, na slovenský knižný trh ste priniesli dva výborné, no veľmi netradičné tituly. Bojovníci dúhy a Osamelé vtáča sú zasadené do prostredia, ktoré by od slovenského autora nik nečakal. Poviete našim čitateľom, čo tieto dve knihy spája a prečo ste sa rozhodli spracovať práve túto tematiku?

Do svojich príbehov som sa rozhodla pretaviť moju lásku a obdiv k indiánskemu národu (ktorú však neviem vysvetliť), poznačeného priam tragickým osudom na území celej Ameriky, ktorá bola pôvodne ich domovom. Ja sa však zameriavam na pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. Fascinuje ma nezlomná vôľa národa, odhodlaného bojovať za svoje práva a jeho neskonalá túžba po slobode, ktorú si nadovšetko cenil. Možno v dnešnej dobe, poznačenej rôznymi svetovými konfliktmi, si mnohí ešte viac uvedomia aj takéto ľudské hodnoty. Tieto idey sú to, čo spája oba príbehy, i keď Bojovníci dúhy so svojím proroctvom (a takto je poňatá celá trilógia Bojovníkov) sú napísaní viac dobrodružnejšie, Osamelé vtáča zase viac spoločenskejšie.

Spísať do knižnej podoby už spomenutý motív určite nebolo jednoduché. Vedeli by ste písanie týchto dvoch kníh porovnať s vašou ďalšou knižkou Mŕtvi nemôžu milovať?

Mŕtvi nemôžu milovať boli takým mojim vybočením z obľúbeného žánru. Urobila som tak preto, že Bojovníci boli mnohokrát odmietnutí rôznymi vydavateľmi u nás, aj v Česku. Píšem vraj dobre, ale aby som napísala niečo zo súčasnosti, akýsi moderný román pre ženy o láske… Neviem, či som splnila očakávania (minimálne vydavateľstva Bestseler, v ktorého náklade kniha vyšla, áno) a či je románom iba pre ženy. Môj muž bol napr. týmto príbehom nadšený, takže je isto aj pre mužov. Písal sa mi ale napodiv ťažšie než moje obľúbené historické témy, a to aj napriek tomu, že som písala o mnohých veciach a situáciách, ktoré poznám zo súkromia či profesionálneho života. Dej je zasadený do súčasného Slovenska a odzrkadľuje problémy manželov v rokoch, ktorým deti už „vyleteli“ z hniezda. Manželia nevedia, čo odrazu so sebou, preto si život nielen pomyselne osladia, ale aj poriadne skomplikujú.

Bolo potrebné vyhľadávať si informácie o indiánskych kmeňoch, ich zvykoch či tradíciách? Museli ste napríklad siahnuť po literárnych prameňoch?

Samozrejme, bez toho by to nešlo, až taká zdatná Indiánka nie som, i keď niekedy mám naozaj pocit, že som sa „tam niekde“ kedysi narodila. Moje príbehy sa opierajú o historické udalosti, vystupujú v nich skutočné historické postavy, a to si kvôli hodnovernosti príbehu (ale aj z úcty k postavám) vyžaduje štúdium. Nemám vo zvyku strieľať len tak naslepo od pása 🙂 Okrem toho ma baví vŕtať sa v minulosti a študovať aj staré mapy území, ktoré sa v súčasnosti už celkom inak nazývajú.

Plánujete v budúcnosti napísať ďalší príbeh? Ak áno, máte v hlave konkrétny nápad, prípadne na novej knižke už pracujete?

Plánujem napísať ešte veľa príbehov, lebo námetov mám množstvo, a pri mojej húževnatosti a pracovitosti sa neobávam, že by som nemala o čom písať. Druhá stránka je, kedy a pod koho značkou tie príbehy vyjdú. V súčasnosti pracujem na siedmom románe, do konca júla ho isto dokončím. Mám však malú dilemu: rada by som sa okamžite pustila do veľmi zaujímavej spoločenskej témy (vlastne sú až dve), ako inak z USA, ktorá mi už zopár mesiacov straší v hlave. No zároveň koketujem aj s myšlienkou napísať príbeh zo súčasného Slovenska, tentoraz ešte detektívnejší, ba aj viac krvavejší a šokujúcejší než boli Mŕtvi nemôžu milovať. Nápad tu teda je.

Ako vyzerali vaše spisovateľské začiatky? Kedy ste si povedali, že začnete písať?

Písať som začala už na strednej škole (poviedky pre spolužiačky) a v tom čase vznikol aj prvý nástrel Bojovníkov. S obrovským odstupom a poriadne prepracovaní sa však dostali k čitateľom ako e-kniha až v roku 2013 v spolupráci s vydavateľstvom Koruna. Písanej tvorbe som sa ale nikdy nechcela venovať, pretože som si myslela, že by som niečo také nedokázala. Ale keď som v roku 2011 definitívne prerábala Bojovníkov dúhy, ktorí mali byť mojím jediným literárnym pokusom, tak ma kopla múza, že z jej kopancov prakticky ťažím dodnes. Som tej milej „dáme“ za to nesmierne vďačná 🙂

Predpokladám, že voľný čas trávite i čítaním kníh. Vedeli by ste našim čitateľom odporučiť pár titulov, ktoré určite stoja za prečítanie?

Odporúčať nejaký konkrétny titul si netrúfam, pretože kniha, ktorá zaujala mňa, nemusí zaujať iného, a naopak. Môžem však spomenúť, po knihách ktorých autorov rada siaham, pretože sú pre mňa zárukou zaujímavého čítania, profesionality, výnimočnosti aj dobrej zábavy. Z domácich sú to: Jozef Karika, Juraj Červenák, Eva Ava Šranková, Jana Plauchová, Alex J. Kenji, zo zahraničných: Susan Abulhawová, Khaled Hosseini, William Paul Young, Jo Nesbo…

Pociťujete na slovenskom knižnom trhu prázdne miesto, ktoré doposiaľ naši autori nevyplnili? Ak áno, viete ho definovať?

Áno, pociťujem prázdne miesto, presne to, ktoré sa snažím zaplniť svojou tvorbou, ktorá – pri všetkej skromnosti – nie je zaužívaná, a len dúfam, že sa mi to bude dariť. Ale spolu so mnou toto miesto statočne a kvalitne zapĺňajú už vyššie spomenutí slovenskí autori.

A čo pravý opak? Máme na trhu podľa vás až nadbytok istých titulov?

Nuž, opäť mi je ťažko hodnotiť, pretože ak ja neholdujem istému druhu literatúry, neznamená to, že jej nemôže holdovať niekto iný. Vo všeobecnosti však musím skonštatovať, že podľa môjho pozorovania je na trhu množstvo titulov s podobnou tematikou, ktorá mi veľakrát neposkytuje nijaký čitateľský zážitok a často pre to knihu ani nedočítam. Považujem totiž za obrovské plytvanie venovať čas čítaniu niečoho iba preto, lebo som začala. To si radšej sadnem k písaniu.

V našom tíme zastávame názor, že zlá kniha neexistuje, existuje len neporozumenie medzi čitateľom a príbehom. Súhlasíte s nami? Ak áno/nie, prečo?

Myslím si, že tak ako na každé vrece sa nájde záplata, tak aj každá kniha si nájde svojho čitateľa. Neviem, čo k tomu viac dodať.

Vedeli by ste popísať, čo všetko by mala spĺňať dobrá/kvalitná kniha? Aké prvky by mala obsahovať, na čo by autor nemal zabudnúť?

Neprislúcha mi radiť, na čo by autor nemal zabúdať, nie som literárny kritik, len obyčajný čitateľ, ktorý rád číta a k tomu začínajúci spisovateľ. Môžem akurát vymenovať, aké kritériá spĺňa kniha, o ktorej rada vyhlásim, že ma zaujala: je to zaujímavý, neotrepaný námet, dobrá kompozícia príbehu, výborná štylizácia, zaujímavo vykreslené postavy, ktoré „žijú“ a skvelé dialógy. Lebo aj dobrý námet zahluší zlá kompozícia a ešte horšia štylizácia, o nudne vykreslených postavách ani nehovoriac. A naopak: aj celkom obyčajný námet dokáže pozdvihnúť práve štylistika, kompozícia a postavy. Myslím si, že ak sa chce autor čo len trochu odlíšiť od množstva svojich kolegov na trhu, mal by sa držať dvoch vecí: prvej – písať o tom, o čom ešte nikto pred ním, alebo druhej – ak píše o tom, čoho sa už dotkli iní, potom by to mal písať celkom odlišne než tí iní. Aj to je to, čo si všímam na majstrovstve ostatných autorov, čím ma príbeh prekvapí, či ma prinúti popremýšľať, dokonca pátrať na internete, či ma niečím dojme, či ma nadchne krásou nejakej myšlienky… Ak mi toto všetko príbeh ponúkne, potom je to mňamka, od ktorej sa sotva odtrhnem, až kým sa nedostanem na koniec. Zárukou spokojnosti je aj to, že neľutujem peniaze, ktoré som za knihu dala, hrdo ju mám v domácej knižnici a rada po nej opäť siahnem.

A ako je to s recenziami? Aká je podľa vás dobrá/kvalitná či pre čitateľa užitočná recenzia?

Hm, ťažká otázka, ja osobne neviem písať recenzie, lebo sa riadim čisto subjektívnymi pocitmi. Ale myslím, že v duchu vyššie spomenutých kritérií by sa už dalo uvažovať o kvalitnej recenzii, ktorá by priniesla signál autorovi, či bol správne pochopený, aj čitateľovi, či sa mu oplatí knihu čítať.

Je možné, aby recenzent napísal objektívnu recenziu?

Mal by vedieť, ak je to profesionálny recenzent alebo sa ním aspoň usiluje byť.

Určite ste sa stretli aj s recenziami na vaše knihy. Vedel v nich recenzent vystihnúť podstatu príbehu?

Nebolo ich zatiaľ veľa, ale myslím si, že všetkým sa podarilo vystihnúť podstatu toho, čo som chcela vyjadriť, za čo im aj touto cestou veľmi pekne ďakujem.

Ak by ste sa mohli naživo stretnúť s jedným spisovateľom či spisovateľkou, koho by ste pozvali na stretnutie? Bol by to človek, ktorý na nás hľadí z literárneho neba, alebo súčasný autor?

Jednoznačne by to bol Dee Brown, autor mojej súkromnej „Biblie“: Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee, ale aj Erich von Däniken, ktorého pohľad na históriu z iného uhla, so všetkými tézami, dohadmi a konšpiráciami už roky milujem.

Čo by ste na záver odkázali našim i vašim čitateľom?

Aby nám, autorom, zachovali priazeň a nebáli sa vyjadriť svoje postrehy, či už verejne alebo súkromne, pretože vďaka tomu môžeme rásť a posúvať sa vyššie. A čitateľom želám, aby si v tom množstve autorov svetových aj domácich našli tých svojich, ktorým zostanú verní a ktorí ich nesklamú.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Erika Jarkovská

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip