Adriana Krištofíková

„Reakcie čitateľov považujem za najdôležitejšie.“


IMG_5204 (1)Adrianka, do literárneho sveta ste sa zapísali v roku 2012 dielom Život (nie) je román. Kedy ste si povedali, že začnete s písaním a čo vás k realizácii tohto kroku inšpirovalo?

Priznám sa, vždy som snívala o tom, že napíšem knihu (a že mi ju aj vydajú ). Dlho som tvorila len sama pre seba a prešla som mnohými žánrami – básňami, textami piesní, denníkmi, poviedkami. Láska k literatúre sprevádza celý môj život a ovplyvnila aj výber môjho štúdia a neskôr povolania. Vyštudovala som Filozofickú fakultu UK v Bratislave, slovenský, ruský a anglický jazyk a stala som sa učiteľkou. Keďže som vždy pozorne sledovala náš knižný trh, neuniklo mi, že sa začalo dariť pôvodnému ženskému románu. Vtedy môj sen začal naberať jasnejšie kontúry. Povzbudila ma priateľka a najmä moja mama. Môj prvý román Život (nie) je román vznikol z jednej odloženej poviedky, ktorá sa rozrástla vďaka rôznym prerozprávaným zážitkom. Samozrejme, chce to odvahu vybrať sa s kožou na trh, pretože každá kniha je zrkadlom autorových myšlienok a pocitov, ale povedala som si, že sny si treba plniť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Písanie je pre mňa veľkým dobrodružstvom a o radosti, keď sa knihe darí a nájde si cestu k srdciam čitateľov, ani nehovorím .

Spomínate si na úplne prvú reakciu od čitateľa, ktorá sa k vám dostala? Ak áno, aké boli vaše pocity, keď ste čítali názor namierený na váš knižný debut?

„Vtipné, svieže, veselé i smutné čítanie, plné zaujímavých zvratov. Výborne napísané, vrelo odporúčam.“ Toto bol prvý komentár k „Životu…“ na Martinuse.
Potešila som sa, ale zároveň aj naľakala, pretože som si uvedomila, že zo sna je skutočnosť a ja stojím zoči-voči prísnemu oku verejnosti. Našťastie boli čitateľské reakcie natoľko priaznivé a povzbudivé, že som sa hneď pustila do písania ďalšieho románu Ako chutí voda.

Vedeli by ste charakterizovať vašu tvorbu? Spája všetky vaše tituly pár prívlastkov?

Píšem príbehy o ženách, ale kde sú ženy, tam sú aj muži a deti, mamy a sestry, radosti a starosti. Čiže nakoniec je to celé o živote, aký je všade okolo nás. Minule som sa zamyslela nad tým, v čom sa tie moje romány podobajú a prišla som na to, že každá z mojich hrdiniek z neriešiteľnej situácie utiekla. Klaudia zo Života… išla do Londýna, Renáta z Ako chutí voda sa vybrala splniť si sen do Paríža a potom Estónska, Denisa z románu Keď utiecť, tak s tebou uteká do virtuálneho sveta a hľadá lásku na internete. A do štvorice – v najnovšom románe Srdce má vlastnú hlavu utekajú za vidinou lepšieho života obidve hlavné hrdinky: Lívia do Anglicka a Nina z Ukrajiny do Ruska. Keďže aj v mojom osobnom živote často dochádza k sťahovaniu, tento prvok sa odzrkadľuje aj v námetoch mojich kníh. Pretože aj krátky únik od problémov môže pomôcť, veď o tom sú dovolenky. Na druhej strane – hoci sa moje „ženy“ utiekajú k úteku, nie je to zo zbabelosti. Snažím sa ich vykresliť ako osobnosti, ktoré sa neboja nových výziev, a začať nový život na inom mieste patrí k tým najväčším.
Môj štýl písania je dynamický a dej mierne gradujem, aby mal príbeh to správne napätie a čitateľ bol zvedavý, čo sa stane na ďalšej strane. Viem, že život nie je ideálny, no aj napriek tomu (alebo práve preto?) mám rada happyendy. Jednoducho cítim, že sa do mojich kníh hodia.

V týchto dňoch vychádza vaša štvrtá kniha s názvom Srdce má vlastnú hlavu. Musím povedať, že jej anotácia ma celkom zaujala, ako by ste vašu novinku predstavili našim čitateľom? Pre koho je určená, komu prenikne najhlbšie do duše?

Keď mi moja známa – Ukrajinka – porozprávala, čo prežila, hneď mi napadlo, že je to dobrý a neokukaný námet na knihu. Román je zložený z dvoch vzájomne prepletených dejov a jeho hlavnou témou je túžba po domove. Lívia odíde po ukončení štúdia a krátkom manželstve do Londýna a chce sa zamerať na budovanie kariéry. Aj keď si nahovára, že nestojí o nový vzťah, láska jej plány natoľko skomplikuje, že sa napokon vzdáva nielen svojej vízie samostatnej ženy, ale aj rodinného šťastia. Navyše sa po rokoch spoločného života dozvedá, že jej manžel má zvláštne tajomstvo, ktoré vypláva na povrch za záhadných okolností. Ukrajinka Nina sa jej pripletie do cesty v Lotyšsku, kam sa Lívia kvôli práci manžela dočasne presťahuje, a z dlhej chvíle sa pustí do písania blogu o jej nezvyčajnom živote: od úteku z biednej dediny na Ukrajine, cez drsný život v Rusku až po usadenie sa v Rige, meste, kde som prežila 4 roky. Do deja som zakomponovala veľa mojich postrehov o živote v Lotyšsku, tradície a súčasnosť tejto pre nás stále málo známej krajiny. Časť príbehu sa odohráva v osemdesiatych rokoch 20. storočia v Rusku a v Lotyšsku a vrcholí v poprevratovom období začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy sa zmenili zaužívané modely spoločenského života a vzťahy medzi ľuďmi podobným spôsobom, ako tomu bolo u nás..
Ženy z môjho nového románu utiekli do cudziny s prehnanými ilúziami a očakávaniami. Hoci sa jedna vybrala na západ a druhá na východ, nakoniec obidve zistia, že domov nesúvisí s miestom na mape. Môže byť všade tam, kde máme srdce . Knihu by som odporučia všetkým, ktorý si chcú spríjemniť chvíle príbehom ľúbostným aj napínavým a dozvedieť sa nielen o pocitoch ľudí, žijúcich ďaleko od domova, ale aj o živote v spomenutých krajinách.

Máte v pláne v písaní pokračovať? Ak áno, nosíte už v hlave konkrétny námet alebo čakáte na ten správny podnet, ktorý by vás prinútil opäť si sadnúť k počítaču a začať písať?

Myslím si, že kto raz začne písať, niet cesty späť. Píše, aj keď nepíše, to znamená, že v duchu húta o zápletkách a hľadá inšpirácie. V hlave mám niekoľko námetov na knihy, naposledy ma zaujala jedna stručná poznámka na návšteve u priateľov. Tak sa to obyčajne začína. Momentálne mám rozpísaný román, som asi v polovici. Je o dvojici kamarátok zo školy a o ich rozdielnych životných cestách. O tom, že niekedy sa z priateľstva stanú šaty, z ktorých vyrastieme. Viem, ako sa bude končiť, už len dopísať „posledných“ sto strán .

Čo považujete za najväčší úspech alebo uznanie, ktoré si spisovateľ môže vyslúžiť?

Každý autor pokladá za úspech niečo iné. Vzhľadom na súčasnú konkurenciu je pre mňa úspechom každá ďalšia vydaná kniha. Uznanie prežívam aj pri recenziách. Za úspech napríklad považujem vydanie môjho prvého románu Život (nie) je román ako zvukovej knihy pre slabozrakých, alebo nomináciu mojej tretej knihy Keď utiecť, tak s tebou na Knihu Turca 2015. Mojej druhej knihe Ako chutí voda sa ušli zase priaznivé odborné recenzie od knižných publicistov. Oslovenie redakciou časopisu Emma v lete 2013, aby som pre nich napísala príbalovú novelu Nočných chat a ranný fresh k októbrovému číslu, bolo pre mňa veľkou výzvou a výbornou skúsenosťou. Ale najväčším zadosťučinením je pre spisovateľa spokojný čitateľ, bez toho nemá žiadne písanie zmysel.

Aké tituly by sme našli vo vašej knižnici? Sústreďujete sa na tvorbu slovenských kolegov a kolegýň, alebo prevažnú časť vašej knižnej zbierky tvoria zahraničné tituly?

Rada čítam aj slovenských autorov/autorky, podľa toho, čo ma osloví. Mám rada detektívky, takže často siaham po Nesbovi, alebo Erik Axl Sundovi. Medzi ženskými svetovými autorkami mám svoju favoritku – Isabele Allende. No a mojimi favorizovanými spisovateľmi už od študentských čias naďalej zostávajú A.P. Čechov, E. Hemingway a generácia Beatnikov.

Na túto otázku mi vie odpovedať len zopár autorov, no predsa len to skúsim: Máte spisovateľský vzor?

Určite ma podvedome ovplyvnili viacerí autori, ktorých knihy prešli mojimi rukami. Najviac asi A.P. Čechov, ktorého rozsahom neveľké poviedky som obdivovala pre majstrovské narábanie s detailom. Na pár stránkach vypovedal viac, ako iní v päťstostranovom románe.

Na základe akých kritérií si vyberáte knihy? Musí vás zaujať anotácia, obálka alebo dáte na odporúčania vašich známych?

Vyberám si podľa obľúbeného žánru a podľa toho, či už mám s autorom skúsenosti. Anotácia a obálka dotvára celkový dojem z knihy. Knihy si väčšinou vyberám sama, aj pokiaľ ide o darček k sviatku, rodina vie, že ma poteší darčekovou poukážkou do kníhkupectva.

Myslíte si, že nám náš knižný trh ponúka široký výber knižných titulov? Nepociťujete v našich kníhkupectvách deficit alebo prebytok kníh jedného žánru?

Myslím si, že ponuka je široká a každý si môže nájsť vyhovujúci titul. To, čo sa dobre predáva, odzrkadľuje dopyt a vkus čitateľskej obce, takže aj keby prebytok existoval, z nejakých príčin sa vytvára. Narážam na oddychové romány, ktorých je všade dosť. Nájdu sa ľudia, čo otvorene pohŕdajú týmto žánrom, ale kto si trúfne so stopercentnou istotou označkovať knihy a deliť ich na dobré a zlé? Potom by sa takto museli zaškatuľkovať aj čitatelia.

Aké kritéria by mala kniha spĺňať, aby ste si po jej prečítaní povedali, že tento kúsok skutočne stál za to?

Pokiaľ hovoríme o beletrii, jednoznačne by mala vo mne vzbudiť širokú škálu pocitov. A nemusí byť všetko povedané „polopate“. Ako čitateľke sa mi páči, keď mám svoj vlastný priestor a domyslím si súvislosti, či závery.

Vie vás niečo od čítania odradiť? Zvyknete zavrieť knihu nedočítanú a viac sa k nej nevrátiť?

Áno, stáva sa mi to. Napríklad – často ma zláka nejaká motivačná literatúra, ale po pár stranách ma sa pristihnem, že čítam mechanicky a neviem, o čom to je. Podobné je to s knihami, v ktorých sa motívy, zápletky a opisy opakujú. Akoby si autor chcel „nahnať“ viacej strán. Takýto zámer hneď prekuknem a vtedy ma kniha prestane baviť.

Každého recenzenta občas nemilo prekvapí, ak sa anotácia a obsah diela veľmi nepodobajú… Stalo sa to niekedy i vám? Nezodpovedal knižný obsah stručnému zhrnutiu, ktoré ste si mohli prečítať na obálke alebo prebale knihy?

Na takýto prípad si nespomínam. Či ma kniha zaujme, alebo nie, anotácii spätne nevenujem pozornosť.

Sledujete i portály alebo blogy s knižnými recenziami? Ak áno, s akým zámerom si čítate názory čitateľov?

Knižné portály, blogy a podobné profily aj na sociálnych sieťach sledujem veľmi pozorne. Názory čitateľov a recenzentov sú pre mňa alfou a omegou. Tak ako každý autor akéhokoľvek diela potrebujem povzbudenie. S týmto cieľom „visím na nete“ tak často, ako sa len dá.

Myslíte si, že recenzia môže byť napísaná objektívne? Alebo ju vnímate ako niečo plne subjektívne?

Vnímam ju ako viac ako subjektívny názor. Avšak každého recenzenta považujem za kvalifikovaného a skúseného odborníka a vážim si, že sa podujal na hodnotenie cudzieho diela. Pretože tak, ako nemôže každý písať knihy, nemôže každý písať recenzie. Musí mať na to predpoklady, znalosti a mieru zodpovednosti.

Čoho by sa mal recenzent podľa vás vyvarovať, aby si svojou recenziou neurobil zlé meno a priniesol čitateľom skutočne užitočný názor?

Mal by sa vyvarovať osobnej zaujatosti, pretože – u nás pozná každý každého, alebo aspoň jeho strýka. Negatívne postoje by mal posunúť do neutrálnej polohy výberom vhodných jazykových prostriedkov. Pozitívne by nemal preháňať. Mal by mať na zreteli predošlú tvorbu a komplexné účinkovanie autora na literárnej scéne, aby porozumel niektorým súvislostiam, či zvláštnostiam v knihe.

Považujete reakcie od čitateľov za dôležité? Vie sa vďaka nim autor napríklad zdokonaliť alebo poučiť?

Reakcie čitateľov považujem za najdôležitejšie. Sledujem súčasný trend a požiadavky doby, ale len do určitej miery, pri písaní sa nedá stopercentne vyhovieť masovému vkusu. Ak občas prijmem radu, tak skôr od vydavateľa.

V našom tíme zastávame názor, že neexistuje zlá kniha, len akési vzájomné neporozumenie medzi príbehom a čitateľom. Súhlasíte s nami? Ak áno/nie, vedeli by ste povedať prečo?

Áno, súhlasím s týmto názorom. Každý človek je jedinečný a má svoje preferencie. S príbehom, či literárnymi postavami, by sa mal čitateľ stotožniť a je úplne jedno, či ide o súčasný, alebo historický román. Veľmi dôležité je aj to, ako čitateľovi „sadne“ autorská štylizácia. Nie každý, kto dokonale ovláda jazyk, vie podať príbeh v takej podobe, aby oslovil a zaujal.

Rada by som vám poďakovala za čas, ktorý investujete do rozhovoru, a popriala vám veľa úspechov nielen v literárnom poli! Čo by ste na záver odkázali našim i vašim čitateľom?

To, že majú v našej internetovej dobe čítať, im asi odkázali viacerí. Nič lepšie však nevymyslím…
Milí čitatelia, ďakujem, že ste a staráte sa o to, aby knihy nevychádzali z módy .

Ďakujem aj tímu Plutonia a želám veľa tvorivých síl a slnečných dní.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Fotografiu poskytla: Adriana Krištofíková

Plutonium odporúča
Keď nám inakosť druhých dáva falošný pocit, že máme právo súdiť... Čítaj viac
Problémy sa nevyhýbajú ani vyšším spoločenským vrstvám. Čítaj viac
Všetkého veľa škodí. Aj kúziel a čarov! Čítaj viac
Všetci sme svojím spôsobom „jeden z nás“ Čítaj viac
Vojna sa bytostne nedotýkala len mužov. Čítaj viac
Rozhovory
Andrea Bercik Nitkulincová
Daniela Slávik
Kristína Farkašová
Kristína Baluchová (Kapitán Padák)
Linda Chopin (Všetci si zaslúžime ranný sex a palacinky)
Angie bakes
Audioknihy
Najbližšie vychádzajú
Novinky
Podporte nás na Facebooku
Plutonium na Instagrame
  • elme rozprvkovoarovn sobotu dnescitam copravectu ukazcoctes kniha knizka knihomol knihyhellip
  • Na naom FB sa sa o jednu lsku! Krsny mjhellip
  • Ako vyzera v veer? kniha knihomol knihy knizka dnescitam ukazcocteshellip
  • Dobr knika pote tvornohch aj dvojnohch kniha knihomol dnescitam copravectuhellip